Vyvolená

88. kapitola

Nadišiel čas Casparovho odchodu. Stála som v dverách izby a nemo sa prizerala,ako si kontroluje batožinu. Zvláštne, nikdy som ho nevidela takého  zodpovedného kvôli takej maličkosti. Teda, aspoň podľa neho to boli maličkosti. „Veď svet sa nezrúti, ak si zabudnem nejakú zbytočnosť." vravieval. Ak by som si ja niečo zabudla, napríklad kozmetickú taštičku, zošalela by som. Ale on nie, vraj existujú obchody a kedykoľvek si môže zakúpiť všetko, čo mu bude chýbať. Mal pravdu, jasné, ale ak máte svoju obľúbenú značku kozmetiky a tú v danom meste nenájdete, môžete akurát tak ošedivieť. Avšak, nato ma Caspar vysmial. Chlapi také veci nikdy nepochopia... Teraz stál môj chlapec predo mnou a čakal, kedy sa uhnem, aby mohol prejsť aj s veľkou taškou zavesenou na ľavom pleci. Našpúlila som pery, na znak, nech ma pobozká. Letmo mi vtisol bozk na čelo a nežne sa usmial. Odstúpila som a kráčala za ním. Tak veľmi by som chcela, aby už bola nedeľa a on bol späť. Aj so svojou sestrou Blaire. Strašne som na ňu bola zvedavá. Bude ma mať rada ? Je ako Caspar ? Dúfam, že nie,pretože zo začiatku to s ňou bude ťažké. Pousmiala som sa sama pre seba a chytila Casparovu ruku. Zišli sme po schodoch a zastavili sa až na malej terase pred vchodovými dverami. Vonku bol slnečný deň, piatok ako vyšitý na grilovačku s priateľmi alebo niečo podobné. Ostalo mi smutno za Casparom už teraz a to ešte ani neodišiel. No vedela som, že musí odísť, aby vyriešil rodinné záležitosti. I jemu bolo smutno, bál sa pohrebu svojej starkej.Videla som to na ňom. Zložil si z pleca batožinu a chytil ma za obe ruky. Pozrel mi do očí a vzdychol si.

„Tak nerád ťa tu nechávam samu. Čo ak sa ti niečo stane ? Čo ak... ?"

„Caspar, len pokojne. Nič sa mi nestane, tu ma nik nenájde. Jasné ? A keby niečo, je tu predsa Chloe a Andy. A Sam. A všetci ostatní."uisťovala som seba aj jeho.

„Ja viem, ale aj tak. Nemám z toho dobrý pocit. Najradšej by som ťa zobral so sebou." načiahol sa a prameň vlasov mi zastrčil za ucho.

„Ver mi, rada by som s tebou išla. Ale takto to bude lepšie. Tvoja rodina... nebola by som vítaný hosť, nečakali by ma. Nechcem robiť zbytočné starosti, myslím, že majú dosť starostí s prípravou pohrebu."

„Budeš mi chýbať. Hneď ako pristanem, ti zavolám, dobre ?" chytil mi bradu a dlho apomaly ma bozkal. Privrela som viečka a vychutnávala si každúsekundu toho bozku. Chcel mi ním vynahradiť všetky tie bozky, o ktoré som prišla nasledovné tri dni. Nakoniec som Caspara objala,zapriala mu šťastnú a bezpečnú cestu a potom odišiel. Eštedlho po jeho odchode som stála na príjazdovej ceste a sledovala ani neviem čo. Prázdno som mala i v hlave. Čo budem teraz robiť ? Na otca som nemohla myslieť, iba čo by ma rozbolela hlava a prihnali sa slzy. Bála som sa o Adriána, ale vedela som, že ak o ničom nevie, je v bezpečí. Rob ma sklamal. Rovnako ako otec, ba možno ešte väčšmi. A Amanda, tej to bolo jedno. Ona mala plnú hlavu len chlapcov, nakupovania a osláv. Vrátila som sa do domu. Bol takmer prázdny. V kuchyni som si pripravovala niečo k jedlu, keď za mnou zrazu prišla Yasmin.

„Mhm... Ahoj."začala.

„Ahoj." zamrmlala som. Nemala som náladu na jej podpichovanie.

„Už teraz ti chýba, čo ?" spýtala sa bez zaváhania. Nechápala som, čo tým sleduje.

„Áno, ani si nevieš predstaviť..."

„Viem."prerušila ma. Od nervov som si zahryzla do spodnej pery.

„Áno ?" pokojne som zaútočila, nech mi to láskavo vysvetlí.

„Áno."pritakala. Nič viac. Nič viac ?! Žiadne vysvetlenie ?

„Pozri, Yasmin, teraz nemám náladu na tvoje žartíky a provokačné reči, dobre ?Viem, že sa ti Caspar niekedy, veľmi nedávno, páčil, ale ja len dúfam, že je to minulosť. A ak nie, myslím, že máš smolu,pretože on je môj. A ja som jeho, rozumieš ?" jasne som jej vysvetlila. Ohromene na mňa pozerala. Začala koktať, až kým znej nevypadlo: „P-prepáč, ja viem, že máš na mňa asi nervy..."