Vyvolená

41.kapitola

Pri jedle, čo som si navarila hneď potom, ako som prišla domov, som neustále myslela na Caspara a jeho kamarátov, ak sa tak dali nazvať. Vravel mi, že býva s otcom, tu na našej ulici, v našej usadlosti. Alebo tento dom vlastní jeho otec, a on býva tak ďaleko za mestom ? Prečo nebývajú spolu ? Zahryzla som sa do jablka,ktoré bolo súčasťou môjho ovocného šalátu. Milovala som to jedlo, pretože ma dokázalo nabiť na celý deň, a bolo zdravšie a účinnejšie ako káva. Proste, vitamínová bomba. Mobil na stole v obývačke mi zavibroval. Dojedla som sústo a šla sa pozrieť, kto mi asi môže volať. V malom kútiku duše som dúfala, že je to Caspar. Tú myšlienku som zavrhla, nemal moje číslo. Na malom displeji svietilo Larino meno. Usmiala som sa a zdvihla som.

„Haló?"

„Dobré ránko, Hope. Ako si sa vyspala ?" zapišťala do telefónu. Určite nebola zvedavá na to, ako som sa vyspala.

„Dobré,mimochodom, vieš o tom, že už je skoro jedna ?" zachichotala som sa.

„No a ? Určite si až teraz prišla domov od Chrissa. Je u teba ?Pozdravuj ho." rýchlo rozprávala. Najprv ma to zaskočilo, no rýchlo som sa rozpamätala na to, že Chriss povedal Robovi a ostatným, že idem spať k nemu do bytu. A Lara sa to dozvedela od Roba.

„Áno,práve som prišla, a nie, nie je tu. Zaviezol ma a odišiel, no ak ho najbližšie uvidím, pozdravím ho." klamala som v prvej polovici časti vety.

„Aha,tak dobre." vzdychla si.

„Tak prečo voláš ?" prešla som rovno k veci, niečo mi tu nesedelo. Lara nevolala len tak, aby sa porozprávala o bežných veciach.Poznala som ju natoľko, a vedela som, že je niečo za tým.

„Len tak. Porozprávať sa." povedala akoby nič.

„Klameš,už to vyklop konečne." zasmiala som sa.

„Ale neviem, či s tým budeš súhlasiť, keďže ti pred pár dňami zomrela mama." stíšila hlas, akoby to ani nechcela vysloviť.

„Najprv mi povedz, o čo ide." náhlila som ju. Čo ju to zase napadlo, čo za bláznovstvo ?

„Vieš,o chvíľu máš osemnásť a tak mi napadlo, že by sme usporiadali takú menšiu oslavu ?" rozprávala nadšene, no v hlase mala strach, že s tým nebudem súhlasiť, čo bola pravda.

„Osemnásť mám za tri dni, a nechcela som veľkú oslavu. Nič veľké sa ani konať nebude, pozvem iba pár priateľov, a to teba, Petra, Beu,Roba a Adriána, tí sú tu predsa doma, a možno ešte jednu známu."upresnila som. Tá známa, mala byť moja nová kamarátka Chloe. Som si istá, že pozvanie na moju malú oslavu by neodmietla, pretože som ju odhadovala na večierkový typ.

„Malá oslava ? To je otrasné, na takú veľkú udalosť, nebuď suchárka."hnevala sa.

„Nie som suchárka, len mi to príde zbytočné. A je s tým veľa práce,všetko nachystať a tak." obhajovala som svoj návrh.

„Všetku prácu spravíme za teba." uisťovala ma.

„Spravíme?" chytila som ju za slovíčko.

„Áno,Rob v tom ide so mnou."

„Ja ho zabijem ! Dobre vie, že som nechcela veľkú oslavu."povzdychla som si a zvalila sa do kresla.

„Takže už chceš ?" zajasala. Predstavila som si ju, ako skáče od radosti, a musela som sa nad tým usmiať.

„Možno."rezignovala som nakoniec.

„Super,vo štvrtok prídem k tebe, a spolu všetko nachystáme."

„Ale bude to neúcta k mame ?" zvraštila som obočie.