Vyvolená

83.kapitola

„Bohužiaľ, je to pravda Hope... A ja som len rád, že o tom už vieš." pozrel sa na mňa Caspar s úplnou vážnosťou v očiach. Stále som tomu nemohla uveriť, odmietala som prijať fakt, že som žila po celú tú dobu s vrahom ! Môj vlastný otec zabil moju mamu ! Pokrútila som hlavou a chytila si ju do dlaní.

„Odkedy to vieš?!" pošepla som. Caspar si vzdychol.

„Od začiatku."ticho. Nič neprichádzalo, ani hnev, ani smútok. Ani slzy. A ani slová. V hlave som si posledné dve hodiny premietala všetky tie hádky s otcom. Ak je teda mafián, môj otec, tak teda musí vedieť aj o Casparovi.

„Preto nechcel,aby som sa s tebou stýkala. Pretože vedel, kto si. Vraj si pre mňa nebezpečný, lenže o mňa mu nešlo. Bol si nebezpečný pre neho.Nikdy mu na mne nezáležalo ! Ani na Adriánovi a Robovi...Panebože, Adrián ! On je s ním, čo ak mu niečo urobí ? Musím tam ísť Caspar, odvez ma k nám !" panikárila som. Je otec schopný zabiť aj svoje deti ? Ak zabil ich matku, áno...Znechutene som prehltla.

„Nie, nikam nepôjdeš. Nevie o tom, čo si sa dozvedela, tak mu neurob radosť!" varoval ma Caspar, „a áno, nešlo mu o teba. A ja som to dobre vedel. Vedel som, že sa raz toto stane, že ti neodolám a že ja budem ten, čo ti povie pravdu... Vedel som to, do riti ! Prečo som ťa pred tým neuchránil ?!" buchol do steny, v hlase mal výčitky. Teraz mi Casparova izba prišla ako najbezpečnejšie miesto na Zemi.

„Nie, tak nehovor.Ty za to nemôžeš, aj tak by som sa to niekedy dozvedela."podišla som k nemu a jemne ho stisla za ruku, ktorú mal spustenú pri tele. Neotočil sa, uhýbal môjmu pohľadu. Bál sa pozrieť.Bál sa, čo nájde v mojich očiach, no ja sama som nevedela, čo cítim. A možnože sa bál práve toho. Tej čiernej prázdnoty,ktorá ma pohlcovala čoraz viac.

„Lenže... Ja...Nechcem byť navždy tvoj posol zlých správ." zamumlal. Musela som sa nad tým pousmiať. Slovíčko navždy ma v tej vete naozaj prekvapilo. Nikdy som nepremýšľala nad tým, či Caspar rozmýšľa o budúcnosti a o tom, či spolu budeme už dokonca života. Ak by to bolo na mne, určite by sme spolu zostárli.

„Ty nie si ten zlý, rozumieš ? On je zlý, môj otec. Vlastne, už to nieje viac môj otec. Je to len vrah mojej matky. Nič viac. A za smrť sa platí smr..."

„Čšššt," otočil sa a priložil mi prst na ústa, „to už nikdy nepovedz. Stále je to tvoj otec. Aj pre to, čo spravil. Nemal na to právo.Lenže už to nevrátiš späť. Asi...asi to tak má byť. Pozri,teraz by sme možno ani neboli spolu. Ak by...no však vieš. Tvoja mama nám istým spôsobom spravila službu. A za to jej budem navždy vďačný. Pretože mi dala teba." konečne sa mi pozrel do očí.Ale len na chvíľu.

„Prečo si mi to nepovedal už skôr ? Nemal si, no,...výčitky svedomia ?"

„Mal. Lenže nebol som schopný povedať ti to, pretože mi v tom bránila hlava. Vieš,ako som ti raz spomínal, čo sa stalo mne a môjmu otcovi, keď som bol ešte mladý. Ako nás napadli tí ozbrojení muži a strieľali po nás. Niektorí z nich neprežili. Rovno predo mnou ich zastrelili. A strieľal aj môj otec. A odvtedy mám v hlave kontrolku, ktorá sa zapne vždy, ak mám povedať niečo strašné a... niečo nebezpečné. Myslím, že sa to týka aj smrti a podobne. Hádam chápeš, čo tým myslím," keď som prikývla,pokračoval, „nikdy som to nedokázal. Nikdy som to nepremohol. Až teraz. Ja neviem, nejak sa to zo mňa dostalo, už som to viac nemohol v sebe držať. Lenže tá bolesť neskončila, je tam, stále ju cítim, ako striehne a každú chvíľu čaká, kedy bude môcť zase ubližovať." rozprával a ja som na ňom videla, aký je rád,že to zo seba dostal. Lenže mal v sebe aj strach. Snažil sa ho ukryť, ale už som ho priveľmi poznala. Bol tam, ani neviem, ako som to vedela, ale bál sa.

„Čo budeme robiť? Nemôžem len tak žiť s vedomím, že otec zabil moju mamu. Ako to mohol urobiť ? Ten bezcitný hajzel !" konečne sa vo mne zberali emócie. Už som sa dostala z tej čiernoty, ktorá ma ťahala do bláznovstva a depresie.

„Budeš musieť."vyslovil Caspar. Čože ?

„No tak to nie, nato zabudni !" zamietla som.

„Neskáč mi do reči, ešte som neskončil... Budeš to musieť vydržať. Ešte chvíľu. Potom," nadýchol sa a otočil k oknu.

„Potom čo ?"zašepkala som.

 „Potom sa pomstíme." jeho chrapľavý hlas sa ozval po celej miestnosti. A ozýval sa aj o steny mojej lebky. Stále dokola, kým ticho neprerušilo zvonenie Casparovho mobilu. 

AHOJTE !!! 

Ja viem, strašne krátka kapitola, ale mne sa páči. A aký máte na ňu názov vy ?? :D Časť vyjde aj zajtra, a v nedeľu :) Hádam sa tešíte :* A prajem pekný zvyšok večera ! :D 

                                                                                                            Ďakujem, Vaša Darkblood_099 :*