Vyvolená

30.kapitola

Snívalo sa mi, že ja, Rob, Adrián a mama sedíme na lúke a piknikujeme. Všetko bolo ako predtým, a boli sme o desať rokov mladší. Adrián podpichoval Roba, a ten ho začal štekliť a naháňať po celej lúke. Ja s maminou sme sa na nich smiali tak, až sme plakali.

Zobudila som sa s plačom, ale uvedomila som si, že neplačem od smiechu, ale od smútku. Rob ma hneď upokojoval, a keď som sa spamätala čo sa udialo predtým ako som odpadla, bolo mi na zvracanie a bola som vyčerpaná. Až po pár minútach ticha, v ktorom bolo počuť moje prerývané dýchanie, som sa poriadne poobzerala, a uvidela som izbu, kde sme sa s otcom pohádali, kde mi dal facku. Myslela som, že nestihnem prísť na záchod, a povraciam sa Robovi na topánky. Keď som sa poriadne poumývala v malej kúpeľni, ktorá patrila izbe,takmer som prosila Roba.

„Nechcem tu viac byť Rob. Poďme.....domov." Je to ešte náš domov ? Aj bez mamy ?

„Čakali sme, kým sa zobudíš. Peter s otcom a Amandou šli napred. Otec povedal, že to tak bude lepšie. Vtedy na mňa pozrel pohľadom,ktorý mi vravel, že sa ho nemám pýtať na podrobnosti, neviem, čo za tým je ale,...pohádali ste sa, Hope ?" pozrel na mňa úkosom.

„Môžem ti to prosím, vysvetliť neskôr ?" dúfala som, že na túto tému zabudne, ale ako ho poznám, nevyhnem sa tomu, „Teraz už poďme preč z tohto otrasného miesta. Mám pocit, že som tu strávila viac ako dosť." pobrala som sa k dverám, no pri chôdzi sa mi podlamovali kolená.

„Vládzeš chodiť ?" podoprel ma Adrián, ktorý doteraz sedel na pohovke pod oknom.

„To je v pohode." Čo je v pohode ? Nič. Veď mamina pred..., „Koľko je hodín ?"

„Trištvrte na sedem." pozrel na hodinky na ruke Adrián.

„To som tak dlho spala ? Panebože, skoro päť hodín !"

„Každý to zvláda inak. Ja plačem, keď ma nikto nevidí, Adrián plače stále, Amanda hovorí, že našu mamu ešte ani dobre nepoznala, ale súcití s nami, lebo nám to je dlžná zato, že si ju naši adoptovali a vytiahli sme ju z toho sprostého decáku, a otec, ten neplače, možnože preto, aby bol našou oporou. No, a ty odpadávaš,a plačeš. Stále. Ako Adrián." dobalil tašku s nejakým oblečením Rob, a pobral sa za nami.

„Konečne."vzdychla som si, keď sme vyšli z nemocnice, a ocitli sme sa na parkovisku obzerajúc sa po aute.

„Áno,konečne ideme domov." povedal Adrián. Domov. Zase to slovo. Svet ide ďalej aj bez nej. Doma, bude náš domov aj bez mamy. To je ako hranolky bez kečupu. Ste na to zvyknutí a máte to radi, a zrazu vám to niekto zoberie. Lenže rozdiel je v tom, že keď sa vám kečup minie, môžete si v supermarkete kúpiť nový. No mamu si nekúpite. Tá bola aj bude iba jedna a tá istá, nikto ju nenahradí, nikto nedokáže vyplniť to miesto vo vašom srdci,akoby z vás kúsok odtrhli. Je to neopísateľné. Nakoniec, vám zostanú iba spomienky a fotky.

Doma som hneď zalizla do izby. Nemohla som sa pozerať na prázdnu kuchyňu, v ktorej som stále myslela na ňu. Ľahla som si na posteľ, zapla do slúchatiek pesničky od Black veil brides a predstavovala si svet bez mamy, ako pôjde nezastaviteľne ďalej.Pohreb bude o dva dni, čiže v piatok. Dva týždne prázdnin je za mnou a je to najhorší začiatok prázdnin, aký som kedy zažila.Teraz moji spolužiaci ani netušia, čo prežívam, a sú niekde na párty, žijú stredoškolský život, ako sa na budúcich štvrtákov patrí, a nevedia, aké je to pre mňa, a vlastne čo je ich po tom,čo je so mnou. Jediný, kto to vie, je Caspar, a to len preto, že chodí s Amandou. Týždeň od maminho pohrebu oslávim osemnástku.Tak sa na tú oslavu tešila. S koľkým nadšením a láskou, ktorá sa mi v posledných dňoch dostávala iba od Adriána a Roba. S otcom sa nerozprávame, to je hádam všetkým jasné, a keď sa aj rozprávame, skončí to hádkou. Peter je v poslednej dobe -odvtedy,čo som sa objímala s Casparom v nemocnici- zvláštny. Nie je ani nahnevaný,ale zato nie sme celkom odobrení. Ako sa môže tváriť,že to s Casparom sa nestalo ? Ako mohol nad tým len tak mávnuť rukou, ako mohol,akože, zabudnúť ? Keď sa snažím ja zabudnúť na Caspara Nathaniela Justicsa, vždy je to márne. No keď sa mi to ako-tak podarí, vždy sa znovu objaví niečo, čo ma s ním spája,alebo rovno príde on, nemusí ani nič hovoriť, stačí, ak ho iba vidím, nie ešte objímam, a zase som na začiatku môjho aj tak márneho pokusu zabudnúť. Podišla som k oknu, aby som ho otvorila,pretože mi bolo zrazu akosi dusno, a nechtiac som sa zadívala na to okno, kde som raz videla Casparovu siluetu. Nechcela som si to priznať, no v kútiku duše som dúfala, že ho tam znovu uvidím.Neuvidela som, a ostala som sklamaná. Tak toto so mnou robí, a ani o tom nevie. Ako psychopat čakám, kedy ho uvidím v okne jeho domu.Och, Hope, nechceš si sem pripraviť aj ďalekohľad, aby si ho, ak sa tam náhodou objaví, lepšie videla ? Túto myšlienku som ihneď zavrhla. Panebože, mne už naozaj z toho všetkého šibe. Šibe mi z Caspara. Vrátila som sa do postele a započúvala sa do pesničky Goodbye agony, pri ktorej slovách It's killed me, killed me, som zaspala. Tentokrát sa mi našťastie nesníval žiaden sen.

P.S.: Prepáčte, že som nenapísala túto časť skôr, ale mala som toho tento týždeň veľa (škola, však to poznáte) . Ešte vám chcem poďakovať, akí ste úžasní čitatelia, a to si veľmi vážim. :D Ak máte nejaké otázky, nebojte sa opýtať sa ma, ale prosím nie do správ, pretože mi Wattpad nechce prijať e-mail, takže vám tam nemôžem odpisovať. Píšte potom do komentov, ďakujem. :)

P.P.S.: :D Dnes a v sobotu už nebudem aktívna, takže ak budete mať nejaké otázky, odpoviem vám až v nedeľu, alebo pondelok. Ešte raz vám ďakujem, a prajem vám pekný víkend :* Ste skvelí !!!

AHOJTE !!!