Vyvolená

6.kapitola

Končil sa január a ja som išla do školy ako každý pondelok. Obliekla som sa, išla na bus, no a nakoniec prišla do školy. Na chodbe ma čakala Lara:

„No konečne ! Prečo ti cesta do školy trvá tak dlho ?"

„Pretože nemám vlastné auto." snažila som sa, aby si spomenula na moje trápenie s dopravou.

Zatvárila sa nevinne: „Och, prepáč, ja som to tak nemyslela."

„Ja viem, ja viem." ubezpečila som ju.

„Poďme už do triedy, o chvíľu zvoní." pozrela sa na hodinky Lara.

Sedeli sme na hodine biológie, keď mi na papierik Lara napísala:

POTRETEJ HODINE IDEM DOMOV....

PRECO? odpísala som jej

LEBO IDEM K ZUBAROVI vysvetlila

No super, ešte aj Lara sa na mňa vykašle. Po tretej hodine som sa rozlúčila s Larou a zamierila do telocvične na telocvik. Neznášam telocvik, nie, keď sú tam moji spolužiaci. Najprv som sa v šatni prezliekla do šedých teplákov, čierneho tielka a topánok značky NIKE. Učiteľ Bellend sa na mňa usmial, keď som vošla do telocvične: „Dnes hráme vybíjanú, chlapci proti dievčatám,"oznámil žiakom. Dievčatá sa rozdelili na jednu stranu, chlapci na druhú.

„Tak,a teraz si zvolíme kapitánov. Hlási sa niekto dobrovoľne ?"spýtal sa s nádejou v hlase učiteľ.

„Ja,"vyšla z radu dievčat Elena.

Elena bola jedna z tých krajších dievčat v našej triede a ešte k tomu bola aj najlepšia hráčka všetkých loptových hier.

„Výborne,"potešil sa učiteľ.

„A kto bude kapitán z chlapcov ?" spýtala sa zvedavo Elena, „aby som vedela, komu sa mám dopredu vysmiať." dodala uštipačne.

„Ja,"povedal Michael a usmial sa na mňa tak, že po mne prebehli zimomriavky. Jeho hnedé vlasy vyčesané dohora perfektne ladili so zelenými očami.

„Tak sa ukáž," vyzvala ho Elena.

„Začnite hrať," rozkázal tréner a usadil sa v hľadisku.

„Au..."chytila som sa za brucho, keď ma trafili.

Poobzerala som sa po vinníkovi.

„Hups,"povedal Caspar a ja som mala chuť ho zabiť. Ako ma mohol takto strápniť?

Keď som bola na rade so strieľaním, vyhliadla som si svoj hlavný cieľ. Caspar. Hodila som celou svojou silou, ale Caspar to bez námahy chytil. Obrátila som sa a zamierila do šatne s tým, že zajtra sa trénerovi ospravedlním bolesťou brucha. Prezliekla som sa a vyšla z telocvične. Zamierila som ku vchodovým dverám školy a vyšla som do chladného februárového počasia. Snežilo a ledva som si dovidela na nohy. Šmykla som sa a zrazu som letela. Jasné, to sa môže stať jedine mne. Nemohla som vydržať tú bolesť, ktorú som cítila v nohe.

„Panebože,"počula som Caspara, ako sa ku mne blíži. „Bolí ťa niečo ? Čo si robila ?" pýtal sa ma ustarostene.

„Šmykla som sa," pošepkala som z posledných síl, „strašne ma bolí noha," dodala som so slzami v očiach.

„Neboj sa, ja sa o teba postarám." povedal a moje napätie v bruchu vzrástlo. On sa o mňa bojí ? Pýtala som sa samej seba.

„Ako si vedel, že som spadla ?" podozrievala som ho.

„Nevedel som, že si spadla. Išiel som sa ti ospravedlniť za to, že som do teba hodil loptu. Môžeš hýbať nohou ?" Skúsila som ňou pohnúť, ale zacítila som strašnú bolesť.

„ Myslím,že nie." bolestivo som zastonala.

„ Asi máš zlomenú nohu." postavil sa a nečakane odišiel.

Zvrieskla som: „ Kam, dočerta, ideš ! To ma tu necháš napospas osudu ?"

Zvrtol sa: „Robím si srandu. Chcel som len odľahčiť situáciu."dodal s diabolským úsmevom.

„Haha ha. Veľmi vtipné." ironicky som zareagovala.

„Ja viem a, mimochodom, máš šťastie, že mi blízka kamoška požičala svoje nablýskané fáro." Ukázal na parkovisko, vzdialené asi štyridsať metrov od nás.

„Akí ste si blízky, keď ti požičala auto ?" žiarlila som.

„Neboj sa, som voľný. Poď, ideme k autu."

„To neprejdem ani za rok, nie v takejto situácii." varovala som ho.

„Odnesiem ťa, Princezná."

Ani som nestihla namietať a už ma niesol k autu. Pritisla som si hlavu na Casparovu hruď a zacítila som omamnú vôňu vody po holení.Ťažko som zdvihla hlavu a jeho modré oči ma pohltili.

„Nehovor mi tak !"

„Ako povieš, Princezná." usmial sa.