Vyvolená

82.kapitola

„Už je ráno ?"ospalo som zamrmlala.

„Je deväť hodín." počula som odniekiaľ prichádzať Casparov hlas. A potom som ho aj pocítila. Vyhrnul mi tričko a po celej dĺžke chrbta ma hladil bozkami. Keď prišiel ku krku, pošteklil ma s nosom. Zasmiala som sa.

„Hmm,... ešte chcem spať." oči ma štípali od ostrého svetla, ktoré sa predieralo cez škáry medzi závesmi na oknách.

„A čo keby som ťa zobudil ?" zašepkal mi šibalsky do ucha.

„Hmm..." takmer som ho nepočula, ešte som nebola pripravená vstávať, ale jeho ponuka ma lákala.

„Dobre, tak keď nechceš..." zodvihol sa a niekam šiel.

„Caspar, tak som to..." nemyslela... Nahneval sa ? Prečo odišiel ? Vyskočila som z postele a obzerala sa okolo. Nebol tam. Bola som taká unavená, že sa mi nechcelo ani rozmýšľať. Mykla som plecami a zvalila sa do perín, naspäť na pôvodné miesto.Možnože, keď som ho odmietla, išiel za ňou... Nedalo mi to a musela som vstať. Obliekla som si svoje džínsy a pod Casparove tričko som si zapla podprsenku. Vyšla som z izby, nikde nikto, obklopovalo ma len ticho. To je dobré znamenie. Alebo nie ?Podišla som k schodom a pozrela dole, či neuvidím Caspara. Namiesto toho sa z kuchyne ozvali tlmené hlasy. Potichu som schádzala po schodoch, až som z toho posledného niečo počula.

„A prečo ?" spýtal sa mne veľmi známy mužský hlas. Andy.

„To je teraz komplikované, proste to nikomu nehovorte, mohlo by sa to dostať do nesprávnych uší. A hlavne, nech sa to nedozvie Hope !" zreteľne som počula moje meno. Čo sa nemám zase dozvedieť ?! Prečo to všetkým povedal, len nie mne ? Prečo som preňho zase tá posledná osoba, ktorej sa môže zveriť ?

„Podľa mňa by si jej to mal povedať. Viem, aká je Hope, nerada sa všetko dozvedá posledná, aj keď je to..." obraňovala ma Chloe. Aspoň niekto.

„Nie !" namietal Caspar.

„A prečo nie ?"zase Chloe.

„Lebo som tak rozhodol ! Ak sa Hope dozvie, že sem má prísť ona, tak...bojím sa, ako zareaguje." vysvetľoval Caspar. Kto je ona ? Koho mal na mysli ? Už mám tých tajomstiev plné zuby ! Prečo mi nechce nikdy nič povedať ? Bojí sa, ako zareagujem ? Ak ide o nejakú ženskú, poprípade o ženskú z jeho minulosti, tak áno,nech sa bojí, ako zareagujem. Budem z toho hotová. To nech za mnou radšej ani nechodí ! Už som si myslela, že mi bude veriť, že sami zverí s hocičím... Ale ako vidím, tak nie. Keď som sa včera cítila v tomto dome nevítaná, cítila som správne, že sem nepatrím. A už aj viem prečo. Pretože je tu on. A teraz stojí predo mnou a vyjavene na mňa hľadí. Je taký krásny, že sa ledva prinútim otočiť a utekať do izby. Už mi jej jedno, že som sa rozplakala, už mi je jedno, že to uvidí... A čo, nech len vidí,ako preňho dokola len plačem. Utekala som do jeho izby a zabuchla za sebou dvere práve vo chvíli, keď bol on na konci schodov.Utekala som do kúpeľne, zavrela aj tieto dvere. Alebo, aspoň som sa ich snažila zamknúť. Ruky sa mi triasli, nevedela som kľúčik strčiť do dierky. Prečo musí byť taká malá ?

„Doriti..."plakala som, cez slzy som nič nevidela, svet sa so mnou zatočil, a od hnevu som hodila malý železný kľúč do zrkadla nad umývadlom.To na ňom zanechalo malú prasklinku. A práve vtedy prišiel Caspar. Pozrela som sa naňho, ale hneď som sa odvrátila. Nemohla som sa mu pozerať do tváre, keď som vedela, že mi chcel znova klamať.

„Hope, Princezná..." vyslovil mäkko.

„Už mi tak viac nehovor, rozumel si ?!" vyslovovala som medzi slzy, pár mi ich natieklo do úst. Už stratili svoju typickú slanú chuť, teraz boli horké.