Vyvolená

27.kapitola

Bol to len sen, Hope, upokojovala som sa. Určite sa to nestalo, nemohlo,jednoducho som tomu odmietala veriť. No skutočnosť bola iná v akú som dúfala. Cez zatvorené oči som si myslela, že som vo svojej teplej posteli, no vtom ma oslepilo ostré svetlo. Otvorila som oči a bolo to ešte horšie a kým si moje oči zvykli, pochopila som, že som včera zaspala na tráve na poli za naším domom, presne tam,kde sme sa s Casparom rozprávali.

Utvrdila som sa v tom, že včerajšok určite nebol sen. Všetko čo mi povedal, bola pravda, teda ak neklamal. Lenže kto chcel zabiť moju mamu a ako to mohol Caspar vedieť ? Vymyslel si to ? Je toho schopný? Úprimne povedané neviem, ale dalo mi to šancu znovu sa postaviť na nohy a zistiť viac o maminej asi nehode. Musím niečo zistiť, a začnem Casparom. Nájdem si ho na internete, alebo sa ho rovno spýtam na to, čo potrebujem poznať: jeho minulosť, kde vyrastal, s kým,kde je jeho mama, má vôbec súrodencov ? Ak áno, musia byť veľmi pekní, tak ako Caspar. Naozaj o tom premýšľam ? Zahodila som myšlienky na to, aký je Caspar očarujúci a sadla si, takže som kolená skrčila pod bradou.

„Teraz musím vymyslieť, ako sa dozviem niečo viac o Casparovi Justicsovi." postavila som sa a vybrala sa do kúpeľne dať si horúci kúpeľ. Bola som totiž celá špinavá a od blata a orosenej trávy. Koľko je vlastne hodín ? Dnes pre mňa príde Peter a pôjdeme za mamou. Po dlhom a upokojujúcom kúpeli, som ešte stále zmetená z včerajších udalostí zišla na prízemie v teplákoch a tielku. Striaslo ma od zimy a pritom bolo vonku 26 stupňov. Ohriala som si francúzsku polievku, zabalila sa do deky a sadla si pred telku. Prepla som na správy, v rohu obrazovky ukazovalo jedenásť hodín. Super, takže mám ešte dve hodiny nato, aby som niečo zistila o Casparovi. Dojedla som polievku a zapla svoj notebook- možno ho nájdem na googli, ktorý ma sklamal. Nenašla som nič, čo by aspoň trochu pripomínalo môjho suseda Caspara. Prvý bol Caspar Mallowskij, živil sa rybárstvu už 35 rokov a bol to Rus. Druhý bol známy Caspar Zavy, módny návrhár(o ktorom som v živote nepočula) a mal 34 rokov. A tu sa moje hľadanie skončilo. Žiadny Caspar Justics. Pozrela som na hodiny na notebooku. Zostávala mi hodina trištvrte do príchodu Petra. Už som to chcela vzdať, keď mi napadol jeden priam dokonalý nápad.Bola som na seba hrdá, no aj som sa trochu bála, aká pravda vyjde o Casparovi najavo. Otec mal životopisy všetkých, čo tu bývajú-aj tých, čo tu kedysi bývali. Rozbehla som sa do otcovej pracovne,kam inam by dával také veci ako životopisy ? Už-už som bola na ceste k pravde o Casparovi, až som zabudla, že otec si pracovňu vždy zamyká. Dala som spiatočku, zobrala kľúč z tajnej skrýše-šálka na kávu z Írska, čo mu dala moja teta, keď sa tam presťahovala- a zamierila do pracovne. Nič sa v nej nezmenilo,všetko bolo tak, ako to má otec rád- na svojom mieste. Dve veľké knižnice zaberali celú pravú stenu, pred nimi drevený písací stôl, na ktorom hrdo stál otcov vzácny Apple počítač- áno, mal k nemu zvláštny vzťah a sama neviem prečo, proste to tak bolo, a človek ho nemohol použiť bez ockovho povolenia- a pred stolom boli oproti sebe kožené červené kreslá. Lampa v rohu bola zapadaná prachom. Podišla som za stôl, a prehrabala jednu zásuvku za druhou. Zatiaľ bezúspešne. Posledná zásuvka- nadýchla som sa a s nádejou som ju chcela otvoriť. Bola zamknutá. Bohužiaľ,tentokrát som nevedela, kde je od nej kľúč. Utekala som po sponku do kúpelne. Azda, keď to funguje v každom americkom filme, malo by sa to dať otvoriť. Ak nie, už v živote si taký film nepozriem.Po šiestom pokuse a asi päťdesiatich nadávkach sa zásuvka zázračne otvorila. Trefa do čierneho. Bolo tam, čo som hľadala.Zobrala som celý obsah zásuvky a rozložila ho v obývačke na gauči. Ostávala mi celá hodina. Rýchlo som začala listovať...

Nick Winhouse, Victoria Winhouse, Peter Winhouse, Caspar Justics. Bingo ! Vytiahla som spis a začala čítať: „Jeho celé meno je Caspar Nathaniel Justics." takže on má dve mená ? Čítala som rýchlo ďalej: „Narodil sa v Írsku, kde aj vyrastal. Mama,štyridsaťdva-ročná Paula Christiana Justicsová náhle zomrela pri pôrode, zatiaľ čo Casparov otec Steaven Justics býva spolu so synom v Škótsku. Casparovu sestru, dvojročnú Blair Justicsovú vychovávajú starí rodičia v Írsku. Po matkinej smrti začal Caspar brať drogy, užívať alkohol, následne sa potetoval a dal si spraviť pírsing, čím chcel- ako sám povedal- zabudnúť na minulosť a na to, čím bol- usilovným žiakom. Keď sa už zdalo,že sa z toho dostal, objavili sa uňho zvláštne bolesti hlavy,kedy kričal a od bolesti si až trhal vlasy. Nikto, ani najlepší doktori nezistili, čo za záchvaty máva, až nakoniec upadli do zabudnutia, a nikto to už neriešil, no Casparovi Nathanielovi neustupovali, tak sa jeho otec rozhodol dať ho do psychiatrickej liečebne, a keď ani to po pol roku nepomohlo, Caspar si s tým musel zvyknúť žiť. Brigádoval ako tatér niekoľko mesiacov potom, ako sa dostal z drogovej závislosti. Povedal, že sa znovu postavil na nohy kvôli malej Blaire. Caspar Nathaniel sa narodil 7.februára 1996." dočítala som.

Jeho mama zomrela, preto o nej nechcel hovoriť. A má sestru, ktorá svoju mamu vôbec nepozná. Je mi ich tak strašne ľúto. Caspar teda prednedávnom oslávil osemnásť. Muselo byť strašné, čím všetkým si prešiel: drogy, alkohol, tetovania a pírsing...A tá divná choroba, ktorú som videla na vlastnú oči. Dozvedela som sa viac, ako som predpokladala, no pripadalo mi nefér, že mi to nepovedal on, akoby som ho zradila. Nesmie sa dozvedieť, a to v žiadnom prípade, že už poznám jeho minulosť. A keby sa to dozvedel, bola by som rada, keby nevedel ako o nej viem.

Ako je potom možné, že som ani jedno tetovanie nevidela ? A ani pírsing.. Možno sa už z toho dostal, a prestal nosiť ten pírsing, alebo pírsingy, ale tetovania sa zmazať nedajú, tak ako spomienky. Ani som si neuvedomila, že mi tečú slzy po lícach, až kým jedna nekvapla na Casparov Nathanielov životopis.

Pozrela som na hodiny. Za dvadsaťpäť minút by mal prísť Peter, a ja tu revem nad Casparovou minulosťou. Uložila som spisy na kôpku tak ako som ich vytiahla, keď mi jeden vypadol. Bol Petrov. Neváhala som a otvorila ho: „Narodil sa 9. septembra 1997." aspoň viem,kedy sa narodil, no nič iné ma v jeho živote nenadchlo tak, ako v Casparovom.

Ešte raz som upratala životopisy a zaniesla ich na pôvodné miesto do otcovej pracovne. Pri zatváraní skrinky som skamenela. Nešla zatvoriť. Potrebovala som na to kľúč, no ten som nemala, a sponka mi s týmto nepomôže. Keď si to otec všimne, skončila som. Ale možno si to nevšimne, o čom pochybujem, a bude si myslieť, že ju zabudol zavrieť. Ibaže pri mojom šťastí sa to nestane. Nevadí,vypočujem si jeho hodinovú prednášku o vlámaniach na súkromný majetok a poškodzovaní osobných vecí v trošku hlučnejšom podaní. Potom naňho nakričím ja, v zmysle- vždy za všetko môžem ja- zavriem sa v izbe, on príde za mnou, ospravedlní sa mi, že na mňa kričal a bude všetko vyžehlené. Nakoniec som tú sprostú nepoddajnú zásuvku iba privrela, zavrela dvere do pracovne na kľúča ten vrátila na miesto. Mala som desať minút na prezlečenie,pri ktorom som nemohla prestať myslieť na Casparovu Nathanielovu Justicsovu strašnú minulosť, a potom po mňa konečne prišiel Peter.