Vyvolená

84.kapitola

„Samozrejme, že prídem." dohovoril a zložil. Kým telefonoval, v jeho hlase som nenašla nič iné, len smútok a strach. Prečo sa strachoval ? Čo sa zase pokazilo ? Keď si mobil strčil do zadného vrecka čiernych džínsov, čakala som, že sa ku mne otočí a vysvetlí mi, čo sa stalo. Neotočil sa. Dlho premýšľal, potom si začal šúchať šiju, až mu nakoniec ovisla ruka a s ňou aj celé telo. Vyzeral,akoby mu dochádzali sily.

„Stalo sa niečo?" opýtala som sa opatrne. Keď sa ku mne Caspar pomaly otočil,oči sa mu leskli. Nechápala som, prečo sa mu do očí tisli slzy,ale neváhala som ani okamih a podišla som k nemu, aby som ho mohla utešiť a objať. Tuho si ma pritúlil k sebe, kým ja som mu rukami hladkala chrbát. Potom som sa odtiahla a chytila jeho tvár do dlaní.

„Dostaň to zo seba, uľaví sa ti. Uvidíš." pobádala som ho. Na moje prekvapenie prikývol.

„Volal mi Blairin starý otec, vraj..." prehltol, „babka zomrela." vydal zo seba tichým chrapľavým hlasom. Prikryla som si ústa rukou.

„Panebože Caspar, mňa...ja... veľmi ma to mrzí." nenachádzala som správne slová.Viem, ako mal Caspar rád svojich starých rodičov, a teraz, keď jeden z nich zomrel, nie len jeho to bolí, ale i mňa, pretože vidím, ako ho to trápi.

„O týždeň je pohreb. Vieš, keď sme sa hádali, kvôli tomu, že má niekto prísť, a ty si bola nahnevaná, lebo si..."

„Áno, viem. Caspar, nerieš teraz našu hádku, zabudnime na to áno ? Prosím."prerušila som ho.

„Ona mala prísť. Volal som s babkou asi tri dni predtým, ako si sem prišla a povedal som jej o tebe. Veľmi sa tešila, chcela ťa spoznať..."utrel si slzu, ktorá sa mu vykotúľala z oka, „nestihla to."

„Nie,..."pošepkala som, „prečo si mi to nepovedal hneď ?" opýtala som sa ho s miernou výčitkou.

„Chcel som, aby to bolo prekvapenie. Taká bola šťastná, že ťa spozná ! Prečo musela zomrieť tak zavčasu ?! Prečo ?..." vydýchol a sadol si na posteľ. Nemo som sa naňho pozerala, došli mi všetky slová.Zase som bola naivná. Zase ! Už s tým budem musieť prestať. Za všetko môžem ja, iba ja a moja hlúposť ! Casparova stará mama ma chcela spoznať, tešila sa na mňa, a ja... Myslela som si, že ma Caspar klame a niekoho si našiel. Bože, prečo mi to len robíš?!

„Blaire tam už nebude môcť zostať. Starý otec sa nezvládne o ňu starať bez babky. Sám to povedal. Je vyčerpaný. Zoberiem ju na budúci týždeň, po pohrebe." spresnil si Caspar nahlas. Nehovoril to mne. Cítila som to. Boli to jeho myšlienky vyslovené nahlas. Do toho som nemala právo zasahovať, aj keby som chcela.

„Nebude ti to prekážať ?" položil mi otázku.

„Čože ? Nie,samozrejme, že nie. Je to tvoja sestra a ja tvoje rozhodnutia rešpektujem. Len,... či to dokáže pochopiť a zvyknúť si na nové prostredie." mala som obavy o to malé štvorročné dievčatko. Nikdy som nemala možnosť spoznať ju, ale mala som pocit, akoby to bola aj moja sestra. Tak veľmi a veľakrát mi o nej Caspar rozprával, že už ju nemusím ani spoznať, aby som vedela,aká je. A stačilo, že ju spomenul len v jednej vete, bolo vidieť,že ju má naozaj rád. A to ma vždy dokázalo dostať do kolien.

„Blaire je múdre dievča, pochopí to. Som si istý, že nebude ani plakať. Ona... je moje malé statočné dievčatko." poslednú vetu zašepkal, akoby ani nechcel, aby som ju počula. Mala to byť iba jeho myšlienka.

„Caspar, je ešte malá. Nevie, čo znamená, keď človek zomrie." podišla som kúsok k posteli. Caspar sa na mňa nahnevane pozrel.

„Nie, Hope, to sa veľmi mýliš ! Blaire vie úplne presne, čo je smrť ! Sám som jej povedal, čo sa stalo s jej mamou. A prijala to statočne.Dokonca si myslím, že lepšie ako ty... Teraz ma, prosím, nechaj samého." postavil sa a prešuchol sa vedľa mňa, aby odišiel z izby. Jeho slová ma zaboleli pri srdci, ale mal pravdu. A vedela som aj, že teraz jeho slová nemôžem brať vážne. Cíti smútok a samotu, lebo stratil niekoho veľmi blízkeho. Chápem ho, zažila som to isté. Utrela som si pár sĺz, ktoré mi stieklo, keď Caspar odišiel a zahrabala sa do perín. Zapla som si televíziu a v polovici druhej časti seriálu Priatelia mi oťaželi viečka.Zaspala som do hlbokého bezsenného spánku.