Vyvolená

62.kapitola

Stále som nemohla uveriť, čo sa pred chvíľou odohralo, a čo sa ešte stále odohráva. Stála som na chodbe, pred dverami Casparovej izby, zatiaľčo Ian s Andym ošetrovali Caspara. Chloe práve vyšla z dverí.Pozrela som na ňu a uvidela jej vystrašený pohľad. Panebože,nie... Povzdychla som.

„Je na tom zle."pošepkala, pohľad upierala pod nohy, akoby to bola jej vina.

„Ako zle ?"odvážila som sa spýtať. Bála som sa, čo bude nasledovať, ale v tejto chvíli musím byť silná. Pre neho, pre môjho Caspara. Stále sa naňho hnevám a nenávidím ho, ale teraz to ide bokom.Teraz moje telo i myseľ ovládol strach o milovanú osobu. Zažívam to isté dokola, pretože takto isto som sa cítila, keď umierala mama. Ale Caspar nezomrie, nesmie.

„Stratil veľa krvi. Až sem došoféroval s prepichnutým ľavým bokom ! Aké vážne to asi podľa teba môže byť ?!" kričala na mňa Chloe,po lícach sa jej zviezlo zopár sĺz. Prečo na mňa tak vybehla ?Iba som sa pýtala...

„Idem pre nejaké obväzy..." povedala bez emócii a stratila sa v jedných z dvier na chodbe, pravdepodobne kúpeľňa. Aké vážne to podľa teba môže byť ? Stále mi v hlave znela Chloeina otázka. Nechcel asom si na ňu dať odpoveď, no moje podvedomie vedelo, že je to vážne, veľmi vážne. A Chloe sa oňho bojí, tak ako ja. Možno vtom je niečo viac, možno ku Casparovi niečo cíti... Nie, to je nezmysel, má predsa Andyho ! Nemôže ľúbiť oboch, to je nemožné! Alebo ? Vrátili sa jej staré city ku Casparovi opäť ? Videla som, že jej na ňom záleží, a že sa oňho bojí. Ja som tá,ktorá má právo báť sa oňho, nie ona. Nech sa bojí o Andyho,alebo o hocikoho iného, to je jedno, len nie o môjho Caspara. Nechápem to, nechápem jej city k nemu, vlastne, ja už nechápem nič. Som bezmocná. Namiesto toho, aby som bola teraz pri ňom a držala ho za ruku, alebo mu odhŕňala neposlušné vlasy z čela.Aby som ho uistila, že som pri ňom, a že ho ľúbim, že ho neopustím. No ja tu postávam pred jeho dverami ako zbabelec, a neodvážim sa vojsť dnu. Nevládzem sa pozerať, ako trpí, stačia mi jeho pritlmené výkriky bolesti, ktoré sa ozývajú z izby. Čo som to za človeka ? Mám mu pomáhať, aby to zvládol, ale namiesto toho sa schovávam. Bojím sa, že zažijem takú istú bolesť, ako pri mame. Je to také isté, ako by som stála na chodbe v nemocnici.Lenže teraz je v izbe Caspar. Je irónia, že od mamy ma nemohli dostať, stále som bola pri nej. Celé tie dlhé dni. Dni nádeje,že sa preberie a bude zdravá. Preto nechcem ísť dnu. Mám strach,že sa zase sklamem. Budem dúfať, ale zbytočne.

„Nie !" vzlykla som a oprela sa o chladnú stenu oproti dvier. Hlavu som si skryla do dlaní. Nič sa mu nestane, Chloe je s ním... Chloe ? Čo robí jej meno v tej vete ? Nemohla som myslieť Chloe... V tej vete malo byť moje meno, lenže moje podrývačné podvedomie sa ozvalo.Vyčítala som si, že tam nie som s ním a nahovárala si, že Chloeho stále možno ľúbi. Som paranoidná ! Aspoň viem, že Casparľúbi mňa. Teda, neviem to, ale cítim to. Vidím, ako sa na mňa pozrel, keď mi vravel prepáč, aj keď to možno nemyslel vážne, pretože je v takomto stave. Ale čo ak sa mu nepodarí povedať mu to už nikdy ? Mala by som mu odpustiť ešte predtým ako... Nie, Hope, on nezomrie. On to nevzdá. Verím mu. Musí tu ostať, pre mňa. So mnou ! Plakala som, schúlená na zemi.Všetko mi pripomínalo nemocnicu, to ako mama zomrela. Utešovala ma sestrička, pamätám si to. Raz ma na chodbe však objímal Caspar. Prepadol ma strach, že ma už nikdy nezoberie do náručia, že ma nepobozká, alebo ma ani len neosloví. Kto ma potom bude utešovať? Chloe ? Andy ? Ian, alebo Sam ? Pokrútila som hlavou a umáčala sa vo vlastných slzách. Prečo, keď je to s ním tak vážne, ho nezoberú do nemocnice ? Práve išla okolo Chloe z kúpeľne.

„Počkaj."pozrela som na ňu. Keď som uvidela jej oči, opuchnuté a červené,pochopila som, čo tak dlho robila v tej kúpeľni.Plakala. Prečo sa kvôli nemu tak trápi ? Neľúbi ho, nemôže !A čo Andy ? Čo bude s ním ? A čo ja ? Vôbec na mňa neberie ohľad ? Prepadol ma hnev, no upokojila som sa tým, že plače,pretože ho má rada ako kamaráta. Nič viac tam predsa byť nemôže.No vedela som, že sa mýlim.