Vyvolená

48.kapitola

Skláňala som sa nad záchodovou misou, zatiaľ čo Caspar stál nado mnou a držal mi vlasy. Skrčené nohy ukryté pod krátkymi šatami mi chladila studená dlážka v kúpeľni. Moje horúce telo si nato veľmi rýchlo zvyklo. Rukami som sa chytila záchodovej misy. Už som myslela, že som s vracaním skončila, keď ma znova naplo,takže som vracala ešte intenzívnejšie. Hlava sa mi točila a bolela ma, cez zaslzené oči som ledva videla rozmazané obrysy našej kúpeľne, bolo mi strašné teplo, a k tomu to vracanie.Prečo mi je tak strašne zle ? Veď som vypila iba trošku tej vodky. Síce chutila zvláštne, ale na fľaške bolo napísané, že je to vodka. Takže som nepremýšľala a napila sa dúfajúc, že to vyrieši moju zlú náladu. Najprv to zabralo, a potom prišlo toto. Dianie okolo mňa som vnímala iba spolovice. Sústredila som sa na zvracanie, ktoré teraz ustupovalo. Po pár minútach som vypľúvala iba horké sliny zmiešané so slanými slzami. Caspar zaklapol dosku na záchode a spláchol. Pustil mi vlasy a pomohol mi postaviť sa.Doviedol ma k umývadlu, na kefku dal pastu a podal mi ju. Hádam si nemyslí, že si budem v takejto situácií umývať zuby ! Na jazyku sa mi pripomenula horká chuť po vracaní, a neváhala som ani sekundu. Najrýchlejšie ako sa len dalo som si umyla zuby, Caspar mi pomáhal púšťaním vody, pretože zakaždým som nevedela nahmatať vodovodný kohútik. Bola som taká oslabená, ani neviem prečo a z čoho mi ostalo takto zle. Znovu som pocítila Casparovu ruku na mojom chrbte a druhú pod kolenami. Nadvihol ma a položil ma na čosi mäkké. Spoznala som moju postel a trochu sa mi uľavilo. Videla som Caspara, ako vyšiel z izby.

„Ca-Cas...Nie." chcela som ho zastaviť. Potrebovala som ho. Nemohol ma tu nechať v takomto stave. Chcela som ísť za ním, snažila som si sadnúť na postel. Podarilo sa mi to, no okamžite sa mi roztočila hlava. Nechty som zaryla so matraca. Dvere sa otvorili a počula som Casparove tiché nadávky.

„Mala by si si ľahnúť." upozornil ma otočený ku mne chrbtom. Jeho hlas sa mi predieral do hlavy zreteľnejšie, ako ktorýkoľvek iný zvuk okolo mňa. Jeho hlas bol svetlo v tejto tme. Iba preto, že som ho počula, preto, že som vedela, že je pri mne, som chcela zostať pri vedomí a vychutnávať si jeho prítomnosť, aj keď bol naštvaný. Hneval sa, ale nie až tak, že by ma nechal v tejto chvíli samú. Bolo to dobré znamenie. A za to som mu bola vďačná. Niečo zašumelo, a o chvíľku mi Caspar pomáhal napiť sa z pohára, kde dal predtým rozpustiť šumivú tabletku. Asi ju našiel v dózičke v kúpeľni pod umývadlom. Na mokré čelo od potu mi položil chladivý uterák.Striaslo ma. Musel si to všimnúť, hneď nato ma prikryl. Bol nesmierne pozorný. Po tabletke sa mi trochu polepšilo, no nie natoľko, aby som mohla vstať. Videla som omnoho lepšie ako predtým, hlava ma už nebolela, ale zato sa mi pri trochu prudšom pohybe zatočila. Nebola mi ani taká zima ako pred chvíľou. Bolo mi oveľa lepšie. Spánok mi pomohol. Pomaly som sa posadila a šúchala si oči. Caspar stál pri okne, ani na mňa nepozrel, aj keď som vedela, že si všimol, keď som vstala z postele. Po druhom kroku sami znovu zatočila hlava. Spadla by som, keby ma Caspar nestihol zachytiť.

„Nemala si ešte vstávať. Musíš oddychovať." zaviedol ma na postel.Cestou k nej som sa ho držala ako kliešť, ba dokonca si myslím,že moje nechty sa mu zaryli do pleca. On ani brvou nepohol.

„Myslela som, že," pomrvila som sa na posteli, „ma už nikdy nechceš vidieť." Caspar sa ku mne prudko otočil. Zľakla som sa.

„Myslel som, že nebudeš vracať." vrátil mi. Nemala som čo dodať.

„Neviem,čo mi to vtedy napadlo, Caspar. Priznávam, že..."

„Nechcem o tom hovoriť. Nechaj to tak." odsekol. Od nervozity som si lúpala kožičku okolo nechtov.

„Prepáč mi to." zavrela som oči a čakala, ako zareaguje.

„Nie je to také ľahké." dlaňami si šúchal spánky. Aj on bol nervózny. Pozrel sa na mňa, v očiach mu blčal oheň, z ktorého sa o chvíľu stane požiar. Nie, nebol nervózny, bol nahnevaný a zranený. Ako som len mohla byť taká hlúpa ? Načo som to čítala? Mala som počkať, nech mi povie o sebe a svojej minulosti on sám,nech mi o nej povie, ak sám uzná, že mi môže natoľko veriť.Celé som to pobabrala.

„Chápem to. Prečo si tu so mnou zostal po tej hádke ?" zaviedla som na inú tému.

„Nemohol som ťa tu nechať. Nie v takom stave, v akom si bola. A chcem, aby si vedela, že....," rozpačito na mňa pozrel, „že nebolo príjemné pozerať sa, ako si vyvrátila celodennú stravu,"uchechtol sa nad svojím vtipom, načo som prevrátila očami, no on si to ledva všimol a tiež prevrátil očami. „To, čo si vypila muselo byť silné a muselo byť toho veľa. Ak nie si začiatiočník,samozrejme." dokončil a sadol si na stoličku dnes už asi po piaty raz. Bolo úsmevné, koľkokrát sa objavil v mojej izbe v jeden večer. A vždy pri inej udalosti. Prvýkrát som mu ošetrovala známky po bitke s mojím bývalým, potom tu niečo hľadal, stále neviem čo, ale viem, že to našiel a zobral si to, a teraz, on ošetroval mňa, lebo som sa opila s malým sústom poriadne silnej vodky.

„Už som pila, ale nie vodku." spomenula som si na večer, keď som sa s Adriánom a Robom opila z jednej fľašky škótskej whisky, ktorá nebola ani zďaleka taká silná ako dnešná vodka.

„No,to som sa presvedčil aj sám." oprel sa o operadlo a potetované ruky si založil na tiež potetovanú hruď. Hrýzla som si spodnú peru, a podrobne si pozerala každé jedno tetovanie. Okolo ľavejruky sa mu omotával krík čiernych ruží bez listov. Boli to iba drôtiky s pichliačmi a ružou na konci. Všimla som si, že nemá ani jedno tetovanie farebné. Všetky boli buď čierne, šedé,kde-tu sa objavilo kúsok bielej. Na zápestí pravej ruky mal pod sebou vytetované rímskymi číslicami dva roky. Alebo to boli len čísla ? Pravú ruku zdobili malé tetovania- traja vtáci letiaci nevedno kam boli umiestnení z vnútornej strany hornej časti Casparovej ruky, ďalej tam bol nejaký citát, ktorý vychádzal na dva krátke riadky staromódnym písaným písmom, nachádzal sa pod vtáčikmi, potom som zbadala ležatú osmičku, v ľavej hornej polovici mala napísané slovo Born, na pravej dolnej polovici osmičky bolo slovo Die.

„Nezízaj tak na mňa." zostal napriek jeho rozpačitému komentáru pokojne sedieť.

„Ako tak ?" naklonila som hlavu na bok. Vlasy sa mi zhrnuli na pravú stranu a šteklili ma na šiji.

„Tak isto, ako keď si ma uvidela prvýkrát. Na začiatku oslavy."spresnil.

„Och,"začervenala som sa pri tej spomienke, „koľko je hodín ?" náhle som si uvedomila, že už dlho nepočujem basy rýchlej hudby a pištiace hlasy a výkriky ľudí.

„Budú tri." vytiahol z vrecka mobil a otočil ho displejom ku mne, akoby si myslel, že mu neuverím.

„Prespala som celú svoju oslavu ?" zachichotala som sa.

„Vlastne sa to tak dá povedať." prikývol.

„Prečo si nešiel domov ? Keď som zaspala ?" napravila som vankúš vedľa mňa.

„Chcel som sa uistiť, že ti bude lepšie, ako keď si zaspávala."riekol úprimne.

„Tak ďakujem." vyhabkala som.

„Chceš,aby som odišiel ?" zneistel a v jeho očiach sa zablyskol....strach ?

„Nie,ja len... Nečaká ťa otec ? Bude sa o teba báť." presviedčala som sa, že ho neobťažujem.

„Ver mi, o mňa sa nemusí báť. A nemal som na pláne ísť k nemu."škriabal si vytetovaných malých vtáčikov.

„A kam by si šiel ?" zaujímala som sa. Možno som pchala nos tam,kam som nemala, no napadlo mi to až po vyslovenej otázke, takže smola.

„Domov.S Andym a Chloe. Prinajhoršom by ma prišla vyzdvihnúť Yasmin."prehodil. Všimla som si, s akým úškrnom povedal jej meno, určite si predstavoval nejakú situáciu, ktorú zažil s ňou. A samého ho to pobavilo. Sedela som tam a cítila sa navyše. Mala som mu povedať, nech odíde, no bola som natoľko sebecká, že som nevedela zniesť predstavu, že by bol teraz pri niekom inom, aj keby to mal byť muž.

„Čosi to zobral z môjho stola, keď som ťa tu našla ?" odvážila som sa položiť mu otázku, na ktorú som sa už dlho po prebudení odhodlávala.

„Zabudol som si tu iba mobil." poklepal si po vrecku čiernych zakrvavených džínsov.