Vyvolená

87.kapitola

„Som hladný."zamrmlal nespokojne Caspar.

„Hmm, aj ja."chytila som si brucho. Vedela som, že nečakal, že to poviem.Myslel si, že sa ponúknem, že mu niečo uvarím. Napriek tomu som vstala a obliekla si džínsy. Casparove tričko som si nechala na sebe. S Casparovou pomocou som si navliekla podprsenku a vybrala sa do kuchyne po nejaké jedlo. V chladničke som našla nejakú zeleninu, tak som ju nakrájala, hodila do misky, opiekla som mäso a navrch som naliala trochu majonézy. Na tácku som položila poháre s minerálkou a opečený toast. Pri odchode z kuchyne som narazila  na Sama. Tentokrát nemal odhalenú hruď. Zakrývalo ju tričko s logom Batmana.

„Dobré ráno,vyzeráš zničene." obzeral si ma.

„Ďakujem za kompliment, aj tebe dobré." usmiala som sa a prevrátila oči.

„Nemáš za čo, ja ich rád rozdávam." zachechtal sa a vošiel do kuchyne. Na dvere Casparovej izby som zabúchala s nohou, pretože som mala v rukách tácku. Neotváral. Položila som tácku na zem, otvorila si, zobrala tácku a zabuchla za sebou. Okamžite som pochopila, prečo neotvoril. Z kúpeľne bolo počuť stekajúcu vodu. Položila som jedlo na nočný stolík a opäť si vyzliekla džínsy. Sú nepohodlné, budem si musieť zohnať nejaké tepláky. Nechala som jedlo tak a šla za Chloe. V jej izbe bol Andy, rozvalený na posteli. Ešte spal, zatiaľ čo Chloe si lakovala nechty na čierno.Poprosila som ju, či by mi nepožičala nejaké tepláky.

„Jasné, akurát som sa chystala vyhodiť nejaké staré veci, tak si ich môžeš nechať." vytiahla zo skrine kôpku poskladaných šiat. Medzi nimi boli aj bordové tmavočervené tepláky. Budú mi síce trochu dlhé,ale lepšie ako chodiť v džínsoch.

„Ďakujem."zašepkala som, aby som nezobudila Andyho.

„Nemáš začo, a nešepkaj, on sa nezobudí aj keby mu pri uchu zabučí krava."zasmiala sa Chloe a vyprevadila ma na chodbu. Ešte raz som sa jej poďakovala a vrátila sa do izby. Voda už netiekla. Ukladala som veci do skrine, keď Caspar vyšiel z kúpelne.

„Čo to máš ?"zaujímal sa, zatiaľ čo si vyberal zo šuplíka spodky. Jednou rukou si držal čierny uterák, ktorý mal obmotaný na bedrách.

„Chloe mi dala nejaké veci. Aby som mala zatiaľ čo nosiť." objasnila som.

„Aha, Hope, ja sa ťa nechcem dotknúť ani ťa nejak vyháňať, ale... Čo chceš robiť ? Myslíš, že je dobré riešenie, ak sa tu schováš a budeš sa tváriť, že sa nič nestalo ?" skrivil tvár. Mal obavy, ako zareagujem. Ale mal pravdu.

„Nie, nie je to dobré riešenie. Ale musíš pochopiť, že trvá nejaký čas, kým sa zmierim s tým, čo sa mi stalo..." odložila som veci a ruky si zložila do lona.

„To chápem. Ale čo Adrián ? Naňho si nemyslela ? On je tam, pri otcovi, a o ničom nevie. A Rob a Amanda ?" pozeral na mňa, ako sa chúlim na zemi.

„Presne tak, o ničom nevie. A tak to aj zostane, pretože tak je v bezpečí. A Amanda, tá pochybujem že ju niečo také zaujíma alebo trápi. Rob už nie je môj brat, ten drží otcovu stranu. A neprekvapilo by ma,ak by o tom vedel." trpko som vyslovila.

„Fajn, iba som sa pýtal." prikývol hlavou a odišiel do kúpeľne. Oprela som sa o skriňu a premýšľala, čo sa práve udialo. Caspar sa ma pýtal,kedy mienim zmiznúť z tohto domu. Už ma tu nechce...

„Čo to robíš ?Chloe ti dala ďalšie veci ?" ozval sa hlas za mnou. Neodpovedala som.

„Hope ?" už bol bližšie.

„Nie, to sú moje veci." odsekla som. Caspar  zalapal po dychu.

„Čo prosím ?"neveril.

„Áno, dobre si počul. Prečo sa čuduješ ? Pred chvíľou si sa pýtal, kedy odídem, či nie ? Tak, tu máš ! Odchádzam. Asi zaberám priveľa miesta v tvojom živote." poslednú vetu som zašepkala, ale počul to.

„Vieš dobre, že som to tak nemyslel ! Prosím ťa, nerob z toho zase scénu, pretože sa nemám čím brániť."

„Nemáš alebo nechceš, hm ?" snažila som sa zavrieť tašku, no ruky sa mi triasli. Kam teraz pôjdem ?

„Kam chceš ísť?" zmenil taktiku. On ma naozaj posiela preč ?! Zostala som ticho.

„Neviem."potláčala som slzy. Všetky emócie vo mne vybuchli. Hnev, smútok,sklamanie, láska voči Casparovi, nenávisť k otcovi, znechutenie,strach. Caspar si vzdychol a podišiel ku mne, aby ma silno objal.Cítila som, ako sa ma snaží upokojiť tým, že ma dlaňami hladká na chrbte. Bolo to príjemné, tuhšie som sa k nemu privinula.

„Nevieš, alebo nechceš kam ísť ?" preťal ticho.

„Nechcem. Ale mám pocit, že musím."

„Dal som ti ten pocit ja ? Tým, čo som sa ťa spýtal ?" uhádol. Zahanbene som prikývla.

„Prepáč."zašepkal mi do vlasov.

„Nie, ty mne prepáč, že vyvádzam takéto hlúposti."

„Mala si na to dôvod. Ja som ti ho dal." zachripel. Nemohla som protestovať,bolo dobré počuť od neho, že si priznal vinu. Niekedy nedokázal povedať ani prepáč, nieto si ešte priznať chyby, čo napáchal.

„Takže môžem ostať ?" ubezpečila som sa.

„Ty si hlúpučká,samozrejme, že áno. Naozaj si myslíš, že by som ti dovolil odísť?" odtiahol si ma, aby sa na mňa mohol pozrieť.

„Keď si sa spýtal, kam chcem ísť, tak som si nebola stopercentne istá."uhla som pohľadom. Chytil ma za bradu a jemne ma pobozkal.

„Nikdy by som ťa nenechal odísť. To si zapamätaj."

AHOJTE !!!

Na dnes to bola posledná kapitola. Dúfam, že sa mi podarí ďalšiu napísať čo najskôr. čo hovoríte na menšiu hádku Caspara a Hope? 

Dakujem Vaša Darkblood_099