Vyvolená

65.kapitola

„Myslel som, že si zaspala." ozval sa Caspar, keď som zdvihla hlavu z postele a rukami sa podoprela o matrac. Moje oči sledovali každý jeho pohyb.Kráčal ku mne a pravou rukou si prečesával mokré vlasy. Okolo pása mal omotaný biely uterák. Potetovanú a svalnatú hruď mal poznačenú jazvou. Zvraštila som čelo, pri pohľade na zašitý rez.

„Prečo si si dal dole ten obväz ? Ešte sa ti to celkom nezahojilo !" obávala som sa, že sa mu môžu roztrhnúť stehy, a rana sa otvorí. Bolelo by ho to. A to nechcem, pretože si toho vytrpel už dosť. Myslím fyzickú bolesť.

„To nič nie je. A nebudem sa predsa sprchovať s nejakou handrou !" mykol plecami a otočil sa mi chrbtom.

„Nechcem, aby si ešte trpel. Už nechcem, aby si cítil bolesť ! Ani si nevieš predstaviť, ako som sa o teba bála ! Aj keď som bola nahnevaná, a ešte stále sa hnevám, neodpustila by som si, ak by sa ti niečo stalo..." postavila som sa tesne zaňho, kým on si vyberal boxerky z vrchnej zásuvky. Prehodil si ich cez plece a otočil sa ku mne.

„Hope, Princezná,nič sa mi nestalo, áno ? Už je po tom. Aj ja som sa bál...Bál som sa, že ma môžu zabiť, a už ťa nikdy neuvidím, že už nikdy nepocítim chuť tvojich sladkých pier, že už ťa nestihnem rozosmiať, ba ani rozplakať..." chytil moju tvár do jeho veľkých rúk a zapozeral sa mi do očí, potom na pery. Jemne ma pobozkal a následne ma stiahol do teplého náručia. Slová, ktoré mi povedal ma zasiahli ako guľka medzi oči. Bolelo ma, čím si prešiel, bál sa o svoj život, cítil, že môže umrieť, a pritom myslel na mňa. Nevedela som, či sa mám tešiť, alebo plakať.Nechcela som si ani predstaviť, ako musel trpieť.

„Caspar, nemusíš..."

„Čšššt...Neprerušuj ma, prosím. Keď ma prepadla tá bolesť, nemal som šancu. Išlo mi roztrhnúť hlavu ! Ale potom... predstavil som si teba, tvoje nádherné oči a... bolesť pomaly ustúpila. Bohužiaľ,nestačilo to. Kým som sa zvíjal v bolestiach, dokopali ma a s nožíkom mi spravili túto..." očami zaletel k začervenanej jazve.

„Už dosť !Nepokračuj už, nechcem to počúvať ! Stačilo mi, keď som ťa videla tam dole, na chodbe. Takého slabého a zraniteľného..."posledné slová som šepkala. Vystrašili ma natoľko, že som ich nedokázala vysloviť bez toho, aby sa mi po líci nezviezla slza. Caspar ju zotrel palcom, ktorý mi potom položil na pery. Pomaly ho posúval nižšie, až kým sa nedostal k brade. Chytil mi ju a znova ma pobozkal, tentoraz náruživejšie. Vedela som, kam tým smeruje.Chcel to znova, a ja som nevedela, ako ho zastaviť. Horšie bolo, že som to, ale musela urobiť.

„Caspar..."vyslovila som pomedzi bozky. Zobral to ako povolenie a začal ma ešte nenásytnejšie bozkávať. Jeho ruky mi blúdili po celom tele, až sa napokon zastavili na bokoch.

„Počkaj,ja...My..." drala som si cestu k slovám, „Musíme sa porozprávať." vyslovila som tvrdo. Cítila som, ako Casparove svaly stuhli, už si nebol taký istý tým, čo robí.
„Potom." zavrhol a všetka neistota sa z neho vytratila.Neochotne som sa odtiahla.

„Nie, teraz."trvala som na svojom a zaklonila som hlavu, aby som naňho videla,keď sa vystrel. V jeho očiach som videla pobúrenie. Nesmie ma to zastaviť, musím sa s ním porozprávať o Amande a našom vzťahu-nevzťahu. Ako to teraz medzi nami vlastne je ? Hnevám sa naňho, vybral si predsa Amandu, a teraz ma tu bozkáva, akoby sa nič z toho, čo sa stalo pred tou bitkou, nestalo.

„Nemáme sa o čom baviť, Hope." Odvrátil pohľad a zmizol v kúpeľni. Prečo uteká? Tvrdohlavo som napochodovala za ním do kúpeľne. Stál tam holý a obliekal si čierne boxerky. Takže sa šiel iba obliecť, neutekal predo mnou a rozhovorom, ktorý nás čakal. Do líc mi vystúpila červeň, odvrátila som pohľad.