Vyvolená

79.kapitola

„Ty to mu rozumieš? Ako si môže dovoliť rozkazovať mi !" fučala som na Adriána,i keď ten za to nemohol. To Rob. Ten podliak, ten zradca.

„Hope, v prvom rade je to tvoj otec." snažil sa ma upokojiť. Márne.

„Otec ?! Adrián,prosím ťa. Veď už skoro ani nevie, ako vyzerám ! Ani nikto z našej rodiny... Stále je preč, na tých svojich nezmyselných pracovných službách !" osočovala som otca. A veru, bolo mi to jedno.

„Ako vieš, že sú nezmyselné ?" zasmial sa Adrián. Zazrela som naňho, nech sa nesmeje. Poslúchol, jeho tvár v okamihu zamrzla akoby bola kamenná.

„Neviem, ale je to tak. Stále sa fláka. Viac ako ty, a to už je čo povedať !"kútikom úst som sa usmiala. Adrián bol ako brat nezameniteľný.

„Pozri, viem, že takmer,...no, väčšinu času, nie je doma, ale pracuje, aby sme sa mali my dobre."

„Mám pocit, akoby som to zvládla aj bez neho. Som si tým istá !" prekrížila som si ruky na prsiach. Zrazu sa otvorili dvere a Rob vyšiel von. Zamračila som sa naňho, no tvárila som sa, že tam nie je: „Ideme sa prejsť ? Pretože v prítomnosti týchto ľudí sa necítim dobre." ťahala som Adriána k bráne.

„Počkajte," zakričal Rob, „ja idem s vami." dohnal nás. Nadvihla som obočie a pokrútila hlavou.

„Tak to teda nejdeš."

„Nerob jej naprieky, Rob. Už si to pokašľal dosť." úplne ho zastavil Adrián.

„Je to pre jej dobro." rozprávali sa, akoby som tam nebola.

„Vieš čo, Rob ?"prudko som sa otočila, ale akosi som zabudla, čo som mu chcela povedať, „Ale nič..." a odišli sme.

Adrián sa ma snažil rozveseliť všetkým možným, čo ho napadlo. Nedarilo sa mu, v tejto chvíli som sa cítila podvedená, a horšie bolo to, že ma oklamal vlastný brat. Prečo je na otcovej stane ? Vie aj Rob o Casparovi ? A kedy som vlastne zistila, že otec vie o Casparovej minulosti ? Čo ak o nej nevie, a to si iba ja nahováram, pretože mi otec stále opakuje, že je Caspara nebezpečný ? Ako ho mohli takto očierňovať a ohovárať ?! Napriek tomu, že som tam bola ja? Nehanbia sa ? A vraj je to pre moje dobro... V myšlienkach som si odfrkla. Už ma nebavilo dookola počúvať tie nezmysli.

„Už sa tam nevrátim." preťala som ticho, ktoré nedávno začalo. Adrián zastavil a pohľad upieral na môj krk.

„Kam ?" zúžil oči a pozrel sa do mojich. Na čele sa mu črtali slabé vrásky.

„Domov. Medzi tých..."

„To nemôžeš !"snažil sa mi to vyhovoriť.

„Ale môžem a aj tak urobím. Čo najskôr." postrčila som ho, nech ďalej kráča.

„A kam chceš ísť? Nemôžeš spávať na ulici !" vypytoval sa starostlivo.

„Ku Casparovi."vyslovila som a moje slová odvial vietor, ktorý bol zrazu silnejší.Takto, takmer na konci Augusta, už býva chladnejšie. Už len dva týždne. A potom mám chodiť znova do školy, akoby sa v mojom živote nič nezmenilo ? Mám sa tváriť, že neviem o Casparovej minulosti, že jeho otec nie je mafián, a že otec mi nikdy nedal facku ? Viem, to s tou fackou v nemocnici bolo dávnejšie, ale človek na také veci nezabúda. Možno odpúšťa, ale nezabúda. Už vtedy som stratila otca. A mamu. Bolo mi za ňou smutno. Ak by tu bola, nič z tohto by sa nestalo. Nič z toho, čo sa deje s otcom a najnovšie aj s Robom. A Caspar, ktovie, ako by sa to vyvinulo s ním.

„A myslíš, že u neho budeš môcť zostať ?" Adriánovi sťažoval rozprávanie vietor.

„Neviem."priznala som. Naozaj som to nevedela, ale dúfala som, že to pochopí a poskytne mi ochranné krídla. Tak, ako som mu ich ja poskytla, keď bol na tom najhoršie, vtedy, keď mi povedal o jeho rodine. Ak by som ho neupokojila, možno by sa mu niečo stalo, alebo by si niečo spravil on. Je to preňho veľmi citlivá téma. A preto z neho už neťahám informácie. Lebo ho chápem.

„A dokedy ?"vietor konečne ustal. Mykla som plecami, ale Adrián to nevidel. A tak som neodpovedala.

„Naozaj si myslíš, že to bude tak lepšie ? Necháš ma tam samého ?" sťažoval sa.

„Musím to urobiť ! Viem, že je to pre teba ťažké, ale bude tam Amanda. Ona je predsa celkom fajn, či nie ?" štuchla som ho pod rebrá. Som si istá, že keď chvíľu neodpovedal, prevracal očami.

„To mi je novinka! Odkedy je Amanda fajn ? Nikdy si ju nemala rada. Čo tak zrazu, hmm ?" teraz dobiedzal on.

„Ty si si nevšimol, že mi zachraňovala kožu ? Pred otcom ? A keď zistila,že chodím s Casparom, nezúrila. Naopak, bola šťastná, pretože nemala výčitky svedomia, že ho podvádzala ! Pretože on bol so mnou... Nechápeš to ? V podstate si myslím, že som ju na začiatku priskoro odsúdila." dohovorila som rozhodne.

„A čo Lara ?"zmenil tému.

„Stretla som ju. Náhodou. Vravela, že jej je veľmi ľúto, čo sa stalo s ňou a Robom, ale očividne klamala, lebo o chvíľu tam prišiel Peter a zdalo sa, že sú tam spolu. Ako dvojica, pár." hovorila som sklamane. Lara mi chýbala, ale tiež ma podrazila. Ona aj Peter. A teraz ešte aj Rob. Čím viac nových ľudí spoznávam, tým viac strácam starých a verných priateľov, v niektorých prípadoch aj rodinu. Môj život sa od základu zmenil. A to len preto, že som spoznala jeho. Iba kvôli nemu a mojej žiarlivosti som sa zaplietla s Petrom. Našťastie to nebolo nič vážnejšie. Ale nikdy by som nezmenila stretnutie s Casparom v autobuse, keď som išla zo školy.Vtedy sme sa prvýkrát rozprávali, a pamätám si, ako si zo mňa uťahoval, že nemám ísť po poli, pretože ma naberie nejaký jeleň. A teraz už viem, že to spravilo na mňa dojem. A keď som si vyvrtla členok, pretože som utiekla z telocviku, a to tiež preto, že ma Caspar provokoval. Prišiel aj do nemocnice, aby ma pozdravil. Trápilo ho, že mi nepriamo spôsobil zranenie. Bol taký zlatý ! A vtedy, ako sme boli s Amandou na prechádzke. A on šiel oproti, a potom sa so mnou zatočil, lebo bol šťastný, že už som doma a zdravá... Usmievala som sa ako slniečko na hnoji. No potom som si spomenula ja na to, ako si naňho začala brúsiť nechty Amanda. A na opekačke, kde mu sedela na kolenách a niečo mu šepkala do ucha... Mala som chuť zavraždiť ju ! Ale teraz to beriem s nadhľadom. Najväčšie sklamanie prišlo, keď som našla Caspara v našej jedálni, ako sa drží za hlavu a zhadzuje všetko okolo seba. Keď mi povedal, že sa vyspal s Amandou, nemohla som uveriť vlastným ušiam. Potešilo ma ale, že to ľutuje.

„Myslíš si, že Robovi chýba ?" prerušil môj chod myšlienok Adrián.

„Možno. Ale je mi to ukradnuté !" zhnusila som sa. Viac sme sa nerozprávali. Nemali sme čo dodať, ani čo komentovať. Prišli sme pri les a potom sa otočili, že pôjdeme naspäť. Práve sme prechádzali okolo Beinho domu, keď som sa zastavila.

„Adrián, nechcem tam ísť." nariekala som.

„Ale musíš.Nemôžeš teraz len tak odísť preč, ku Casparovi. Keď ale naozaj chceš ísť, tak až ráno. Skôr ťa nepustím." rozhodol za mňa.

„Dobre, ale teraz...keď je tam otec. Nechcem sa s ním stretnúť." v duchu som sa modlila, nech niečo Adrián vymyslí, aby som sa nemusela vracať do domu. Poobzeral sa po okolí a obrátil sa ku mne.

„Ak tam naozaj nechceš ísť, bolo by tu jedno riešenie." potešil ma. Objala som ho a pobozkala na líce.

 „Ďakujem." a viac nebolo čo dodávať.

AHOJTE !!! 

1 250 slov... Pre mňa je to jedna z tých kratších častí, ale časť ako časť nie ??? :D Hádam sa tešíte !!! :) Lebo ja veľmi, táto kapitola sa mi obzvlášť páči a som na ňu hrdááá :D Čo sa týka My damageru, vravela som, že vyjde vo štvrtok, ale potom som sa rozhodla, že tento týždeň to utiahnem ešte z Vyvolenou a po víkende sa môžte tešiť na novú nádielku častí, výlučne z My damager !!! :D Cez víkend mám kopec času, takže plánujem napísať aspoň tri časti z My damager a dve z Vyvolenej ! :* Dúfam, že sa mi to podarí :) A prajem aj Vám, mojim skvelým čitateľkám, pekný víkend !!! :D 

                                                                                                      Ďakujem, Vaša Darkblood_099 :*