Vyvolená

66.kapitola

Doma bola len Amanda a Rob. Nemala som chuť hovoriť ani s jedným. Našťastie, Amanda bola zabratá do písania správ, a Rob pozeral telku v obývačke.Prešmykla som sa po chodbe, vybehla po schodoch, a zavrela sa v izbe. Tašku som zhodila z ľavého pleca na zem, a podišla som k oknu. Otvorila som ho, a chvíľu som len tak hľadela. Prebral ma dotyk studenej slzy na líci. Mykla som sa, zistila som, že sa chvejem. Zabuchla som okno a sadla si na zem. Keby som mala pri sebe mobil, zavolám Lare. Lenže ten zostal v aute po tom, čo som ho tam rozzúrene hodila. Určite mám už niekoľko zmeškaných hovorov od Caspara. A je mi to jedno, nech si len vyvoláva. Nechce mi zakaždým nič vysvetliť, jeho slová a činy ma len utvrdzujú v tom, že ma využíva. A ja sa mu nechám. Som ľahká obeť. Ale viac ňou už nechcem byť, už ho nenechám, nech si ma chytí. Nenechám ho ani pozrieť sa na mňa. Zničil ma, a on to vie. Preto všetky tie slová v kúpeľni. Bože, aká som len bola naivná a skočila som mu na ne. Neznášam ho ! Je to klamár, sebec, presne, ako som tvrdila prvýkrát, keď som doňho omylom narazila, a spadla zo skateboardu. Môj pohľad spočinul na doske na kolieskach v rohu izby, a spomienky sa mi zrazu vynorili ako z filmu. Pretekala som sa vtedy s Chrissom. Chriss ! Môžem mu zavolať ? Pochopí ma ? A hlavne, čo mu poviem ?!

Keď som sa nakoniec rozhodla, že mu nezavolám, a že nikomu nepoviem o mojom trápení,bolo mi ešte horšie. Ale dusiť to v sebe, a iných nezaťažovať,pretože tí by to aj tak nepochopili, bolo najlepším riešením.Poutierala som si slzy z líc a zišla na prízemie. V kuchyni som si nalievala džús, keď vošiel Rob. Snažila som sa nenadviazať sním očný kontakt, okamžite by zistil, že som plakala.

„No čo,sestrička, ako bolo u kamarátky ?" podľa tónu hlasu som usúdila, že sa milo usmieva, a myslí to dobre. Chce vedieť, ako som sa mala ? To by som chcela vedieť aj ja. Mám v hlave taký zmätok, že to neviem sama. Neviem, ako sa cítim, čo si myslím o celej situácii. O Chloe, o Yasmin, o Samovi, o Andym. Viem ibajedno. Že už nikdy v živote neprehovorím s Casparom.

„Dobre."odpovedala som stroho a zavrela krabicu od džúsu malým zeleným vrchnáčikom. Keby boli moje problémy také malé, ako ten vrchnák...

„To neznelo nadšene." podpichol ma.

„Nezáleží na tom, ako to znelo. Slovo dobre, hádam dostatočne vystihuje odpoveď na tvoju otázku !" prehltla som. Viem, trochu som naňho vyletela za blbosť, ale nemal začínať ! Mám toho celého plné zuby !

„Ja len že,nevyzeráš dvakrát nadšene." konštatoval sucho.

„Nestaraj sa do toho, ako vyzerám. Radšej sa staraj o seba..." horko som vyslovila a odišla z kuchyne. Za svojím chrbtom som počula Roba,ako sa potichu zasmial. Pohár, ktorý som držala v ruke, som mala chuť hodiť mu do hlavy. Čo sa pomiatol ?! Vidí, že nie som v nálade na žartíky, a on ma ešte podpichuje ?! A potom sa mi za chrbtom smeje ! A ani nevie, o čo ide ! Debil ! V izbe som vypila zvyšok jablkového džúsu a sadla si na kraj postele. Nemala som ani potuchy, čo bude teraz so mnou. O tri týždne nám začína škola, mne posledný ročník na strednej, príprava na maturitu. Ak sa dovtedy nepozbieram, skončím zle. Áno, to je teraz moja priorita. Nepripúšťať si nikoho slová, ani samotných ľudí k telu. Nesmiem znova podľahnúť túžbe bezstarostnosti a toho, že som milovaná. Alebo som celý čas milovaná nebola, a iba som si to myslela ? Nie, nie, musel ma milovať ! Ak nie, prečo so mnou trávil toľko času, prečo mi vravel veci, aké sa vravia len človeku,ktorého ľúbite, prečo sa so mnou vyspal ? Nechápem jeho správanie dodnes. Stále je iný. Raz sa úprimne smeje, potom rozbíja všetko naokolo, potom sa ľutuje v kúpeľni na dlážke,potom nenávidí, alebo miluje. Som zmätená. Neviem, čo to so mnou je. Zaľúbený človek sa nepozerá na zlé vlastnosti, pretože sato nedá. Zrazu ma napadol ten najhlúpejší nápad, ktorý sa mi nezdal až taký hlúpy. Mám mu napísať ? A čo mu napíšem ?Obyčajné -Ahoj ? Odpísal by mi, ak sa teraz na mňa hnevá,že som mu nezdvihla hovor, že som ho ignorovala ? Počkať, nie, jasom tá, ktorá by sa mala hnevať ! Bože, ja neviem, čo mám robiť!

 „Mami, pomôž mi.Prosím !" pošepkala som, slzy sa mi neprestajne valili z očí.Najprv musím prestať plakať a naučiť sa byť silná. Koľkokrát,sa to budem učiť ? Toľko, koľkokrát ma zase zhodí, a ja sa budem snažiť postaviť... Trasľavou rukou som zotrela slzy, a postavila som sa. Pozrela som sa do zrkadla, ktoré mi viselo na stene, nad písacím stolíkom, a uvidela som cudzie dievča. Zapletaný cop, už nemal žiadny tvar, oči červené, tvár opuchnutá, pery suché, a popraskané. Vyzerala som bez života, presne tak, ako som sa aj cítila. 

AHOJTE !!!

Skôr to nešlo :) Ale, verím, že ste rady aj takejto kratšej kapitolke :D Určite ste zvyknuté na dlhšie časti, ale musíte ma pochopiť... Deviaty ročník je náročný ! Kto si tým prechádza, alebo prešiel, určite pozná :) Prípravy na monitor, doučká každý deň a tak ďalej a tak ďalej... Takže preto aj budú časti vychádzať menej, a nepravidelne. Dopredu sa ospravedlňujem. 

                                                                                                                               Vaša Darkblood_099 :*