Vyvolená

24.kapitola

Do nemocnice sme sa snažili dostať čo najrýchlejšie. Šli sme Bejinou luxusnou Kiou, čo ma v tej chvíli vôbec nezaujímalo. Bála som sa o mamu. Čo ak majú doktori predsa len pravdu ? Čo sa s nami stane, keď mama nakoniec zomrie ? Nič sa s nami nestane, pretože ako poznám mamu, bude bojovať až do konca. Do konca. Bude ten koniec dobrý, alebo zlý ? To som netušila, nikto z nás, no dúfali sme v prvú možnosť.

„Na ktorom poschodí leží Liss Blueová ?" vytrhol ma z myšlienok Adriánov naliehavý hlas. Pani za nemocničným pultom sa na nás pozrela s hnevom v tvári: „Hovorí sa, prosím, mladý muž."

„Čože?" oborila som sa na malú tučnú postavu v zelenom plášti s menovkou Szefia. Trochu zvláštne meno pre škótku. V každom prípade, naštvala ma a neubránila som sa jej s hnevom povedať:„Takže, Szefia. Naša mama Liss Blueová, mala strašnú autonehodu. Bojíme sa o ňu a ponáhľame sa za ňou, kým je ešte čas. Kým žije, a ja pevne verím, že sa vylieči. My máme väčšie problémy, ako vy a to vaše sprosté prosím. Nemyslíte ? Takže, posledný raz sa pýtam, kde leží naša mama ?" nakláňala som sa až pri Szeifinej tučnej tvári.

„Druhé poschodie, izba s číslom 19." odpovedala bez okolkov a ďalších zbytočných komentárov.

„Ďakujeme."ospravedlňovala nás Bea.

Vybehli sme po schodoch na druhé poschodie a našli izbu s číslom . Pred dverami ma Adrián chytil za ruku, silno ju stisol, pozrel sa na mňa a vyslovil: „Nech sa stane čokoľvek, stále máš mňa. Nás.Roba, otca, Laru a tiež Beu."

„A vy máte zas mňa." doplnila som. Vedeli, že keď sa mame niečo stane, ja budem tá, čo to znesie najhoršie. Nie, že by ju nemali radi, no ja s mamou sme boli ako najlepšie kamarátky.

Vošli sme. Okolo maminej postele stál Rob, za ktorým sa Lara hneď rozbehla, otec, Chriss, Nick, slečna Victoria a Peter, ktorý ma objal, keď ma zbadal. Útešne a smutno zároveň. A potom tam bola aj Amanda, ktorá zjavne nevyronila ani slzu. Spala na gauči a hlavu mala položenú na kolenách čiernych džínsoch. Postupovala som očami smerom k tvári.

Svalnatá hruď, pokrytá čiernym, pochopiteľne, tričkom. Výrazná čeľusť,plné pery, dokonalejší nos som nevidela a bledomodré oči plné ľútosti, hnevu a smútku, no stopy po slzách, alebo aspoň malému trápeniu, kvôli situácii, čo nastala som nevidela. Čierne husté vlasy mu zakrývali, určite bezchybné čelo. Potom sa nám pohľady stretli. Chcel niečo povedať, ale rozmyslel si to, keď uvidel, ako výhražne sa naňho môj otec pozerá. Otočila som sa chrbtom,pretože pozerať sa naňho, mi pripomenulo veľa trápenia, čo som kvôli nemu prežívala, odkedy sa zjavil v mojom živote. Caspar bol pre mňa nikto. No v kútiku duše som to vnímala úplne inak.Nemohla som sa naňho pozerať, keď mu na kolenách ležala iná,ešte aj Amanda. On, bol pre mňa kúsok nádeje, šťastia, radosti a oslobodenia z tohto sveta. Bol ako droga, ktorú keď raz ochutnáte, nikdy sa jej nenabažíte. Z jeho úsmevu som cítila porozumenie a úprimnosť. Vždy mi povedal pravdu, alebo, aspoň jasom si myslela, že je to pravda. Neviem, čo hovoril iným, ako sa k ním správal, ale mne neklamal. Určite nie. Alebo som len taká naivná, a uverím mu každé jedno slovo, ktoré povie ? Nie, taká určite nie som. Aj keď bola pravda krutá, on mi ju povedal.

Pretlačila som sa cez Roba a Laru. Mama ležala, akoby už ani nežila. Na jej tvári bol pokoj a láska, ale navonok mala modriny na celom tele. Na rukách, chodidlách, na tvári. Ľavé líce mala zošité asi štyrmi stehmi. Na pravej ruke mala infúziu, a na nose dýchací prístroj. Pri pohľade na ňu tiekli slzy všetkým. Toto by mamina nechcela. Aby bol niekto kvôli nej smutný. Dokonca mi raz hovorila,že ona chce mať veselý pohreb. Vtedy sa mi jej pohreb zdal veľmi ďaleko, a dúfala som v to aj teraz. Kľakla som si pri posteľ a chytila ju za ruku. Už som to viac nevydržala a rozplakala som sa.Revala som ako zmyslov zbavená. Peter s Adriánom ma museli odtiahnuť na chodbu a priniesť mi vodu na upokojenie. Vypila som ju len ťažko. Nemala som chuť na nič. Chcela som ísť za mamou a znova plakať, až kým nezaspím od vyčerpania. Keď sa Amanda prebrala, Nick, slečna Victoria, Peter, Bea s Adriánom odišli.Adrián bol unavený z toľkého plaču, tak ho k sebe domov zobrala Bea. Otec a ja sme sedeli na kraji maminej nemocničnej posteli,chrbtom otočení k Amande a Casparovi, ktorý ešte stále nevyronili ani slzu. Prečo nejdú teda domov ? Preč odtiaľto, aby som ich nemusela mať na očiach ? Ani otec neplakal. Povedal, že chce byť statočný a bude plakať, keď bude sám. Chápala som ho,chcel byť oporou pre mňa, Adriána a Roba. Lara s obom sa šli najesť, a pri odchode sa ma pýtali, či nechcem aj ja niečo. Povedala som nie, ešte stále som nemala na nič chuť. Pozrela som na hodiny na stene. Bolo takmer deväť hodín. Boli sme tu vyše desiatich hodín. Mamina ležala na posteli bez akéhokoľvek náznaku života.Upokojovala ma len obrazovka vedľa maminej posteli, ktorá ukazovala činnosť srdca a stav človeka. Z času na čas prišla sestrička skontrolovať infúziu alebo prišiel doktor, a informoval nás o nemeniacom sa stave pacienta-maminy. Ráno som sa prebudilacelá stuhnutá a ešte viac unavená ako keď som spala na tomnepohodlnom gauči, stále v nemocnici. Otec bol celú noc hore,pretože pil kávu každé štyri hodiny. Nevyzeral nevyspatý.Caspar s Amandou tu už neboli. Rob sedel opretý o stenu a Lara námišla zohnať niečo na jedenie. Nakoniec doniesla šalátové toastya minerálku. Zjedla som neuveriteľných sedem toastov a vypila dveminerálky. Ani sa nečudujem, nejedla som a nepila vyše dvadsaťhodín.

Celý deň som preplakala pri pohľade na mamu. Otec ma chcel odviesť domov, no ja som to okamžite zamietla. Nemôžem maminu opustiť. A ani ona mňa. Stisla som pierko na náhrdelníku, ktorý mi dala ešte včera ráno.

Ako rýchlo sa všetko môže pokaziť. Je to nespravodlivé. Všetko je proti mne. Čas, moje vlastné myšlienky, sny. Snívalo sa mi, že si otec našiel novú priateľku a mňa, Roba a Adriána dal do blázninca. Amandu si nechal doma ako slúžku. V tom som sa mala lepšie ako Amanda, lenže ona mala niečo, čo ja nie. A má to aj v skutočnosti. Lásku. A nie obyčajnú. Má Casparovu lásku. Okolomňa sa prehnal doktor s dvomi sestričkami, zatiaľ čo jedna mavyháňala na chodbu. Mamino srdce prestalo pracovať, stroj ukazovalrovnú čiaru a hlasno pišťal. Ten zvuk mi vyvolal husiu kožu pocelom tele. Rozplakala som sa. Je toto mamin koniec ? Doktor zobralelektrické nabíjanie, odpočítal jeden, dva tri, a položil dveveľké elektrické tehly na maminu hruď.

Viac som si nepamätala, odpadla som. Nevedela som, či mamina zomrela,alebo sa im ju podarilo oživiť. Žiť v nevedomosti je hrozný pocit.