Vyvolená

94.kapitola (CASPAR)

Na jej pohreb som nešiel. Nemohol som. Nenašiel som v sebe dosť sily, aby som sa pozeral, ako ju bledú, bez života, ukladajú do špinavej zeme plnej chrobákov a inej chamrade. Ako jej to mohol spraviť ? Ako mohol zabiť vlastnú dcéru ?! On bol tiež jeden z dôvodov, pre ktoré som nesmel ísť a rozlúčiť sa s ňou tak, ako by si to zaslúžila. Keby ho znovu uvidím, rovno tam, pred očami jej rodiny by som ho bez milosti a mihnutia oka zabil. Presne tak isto, ako to spravil jej. Neľútostne, bez citu, ako keby bola zver. Krv mi vrela v žilách len pri pomyslení. Myšlienky mi zožierali mozog. Nevedel som, koľko takto ešte vydržím. Asi sa zbláznim. Keď zaspávam, nič iné nemám pred očami, len jej bezvládne telo a prázdne oči. Keď poslednýkrát vydýchla, cítil som jej teplý dych na líci. Bol ako pohladenie. Akoby sa ma tak chcela ešte raz dotknúť. A podarilo sa jej to. Stále cítim jej dotyk na svojej pokožke. Díval som sa jej do očí, priam som videl, ako z nich odchádza tá iskra, pre ktorú som ju tak veľmi miloval. A teraz ? Teraz tu nie je. A ja sedím pri jej čerstvom hrobe a premýšľam, čo som mohol spraviť, aby sa to nemuselo skončiť takto. Plakal som. Od nenávisti k tmu špinavcovi, ako ľahko sa mu to prepieklo. Jednoducho to ututlal. Ale predo mnou sa neskryje. Vyhľadám ho a stretne ho taký istý osud, aký určil Hope. Mojej Hope. Tak rád by som ju objal, pritisol si ju k hrudi a šepkal jej do voňavých vlasov láskavé slová. Sľúbil som jej, že ju ochránim, že tu budem navždy pre ňu. Nedokázal som to, zlyhal som. Sklamal som jedinú osobu, ktorú som skutočne miloval. Naozaj som sa snažil... No som odhodlaný svoj ďalší sľub dodržať. Aspoň raz. Musím to urobiť, inak nebudem pokojne žiť. Kým sa bude ten hajzel spokojne prechádzať po zemi, ja si nikdy neodpustím, čo sa jej stalo. Pomstím sa za jej smrť. Nech si nemyslí, že ho nechám len tak. Nebudem si s ním špiniť ruky. Spravím to čisto, bez akejkoľvek námahy. Pár dní ho budem sledovať a akonáhle nadíde tá správna chvíľa, moje oko sa zmení na oko pištole a on sa zmení na bezvýznamné mŕtve telo.

„Neboj sa Hope, čoskoro nadíde jeho čas a bude horieť v tých najhlbších peklách." zapálil som sviečku a položil ju vedľa malého plyšáka anjelika, ktorého som jej chcel dať na meniny.

Vedel som, že Hope by nesúhlasila s tým, čo sa chystám urobiť. Možno to bolo sebecké, ale už tu nebola. A ja som sa musel riadiť tým, čo som si myslel, že bude najlepšie. Neviem, čo Finn nahovoril jej rodine, prečo zomrela tak rýchlo a náhle. A ešte viac som nechápal, že nikoho to akosi úprimne nezaujímalo. Jednoducho zomrela, dozvedeli sa nejaké nezmyselné žvásty, prečo, a tým pádom bola pre nich Hope mŕtva. No pre mňa nezomrie nikdy. Navždy ju budem nosiť v srdci. Pretože pre mňa znamená veľa, pretože je výnimočná. Toľko toho pre mňa spravila toľko sa natrápila. A načo ? Aby nakoniec musela pre mňa ešte aj zomrieť ? Kurva ! Kurva ! Nechcel som nahlas nadávať, pretože som sedel pri jej hrobe, pri jej nohách. Predstavoval som si, ako tam leží, bledá a chladná, totálne prázdna, bez duše. Takmer som zošalel. Každý deň som tam chodil, mesiac za mesiacom. Prešiel pol rok a stále som sa cítil rovnako zničený, bez chuti do života. Jediné, čo ma držalo pri bdení bola pomsta. Prvý deň v chladnom mesiaci som nešiel na jej hrob a nepriniesol som jej kvety. Viac som nemohol. Nie preto, že by som nechcel, ale preto, že už som nemohol vydržať ten pocit, že on si bezstarostne žije a už asi ani nevie, že kedysi nejakú dcéru mal. Ďalšie dlhé dni som strávil sledovaním ho. Nevedel, že som tam, kde bol on. Dokonca som po nociach spával v jej izbe. Vedel som, ako sa tam dostať cez strešné okno, ktoré bolo vždy pootvorené. Pretože ja som ho tak zakaždým nechal. Jej izba sa vôbec nezmenila. Nábytok bol stále namieste, iba fotky a oblečenie zmizlo. Prešli týždne, ba mesiace, ani neviem presne, koľko mi trvalo, kým som sa zžil s jeho stereotypom. Vstával o šiestej, do siedmej popíjal kávu a čítal noviny, potom šiel do práce. Vracal sa neskoro o piatej. Potom sa zavrel na dve hodiny do svojej kancelárie. Vyšiel sa iba navečerať, potom sa zamykal v spálni. Kam šiel, tam sa zamkol. Vždy si Hope myslela, že nechce byť rušený. No ja som vedel, že sa zamykal pre to, lebo sa bál. Hajzel. Vo vlastnom dome sa bál o svoj život. Vlastný domov mu nebol bezpečím. Tentokrát však mal právo na strach. Nepriateľa choval vo vlastnom dome a pritom nič netušil. Ale bál sa aj tak. Po dlhých dňoch strávených v Hopeinej izbe som sa v jednu noc rozhodol. Spravím to zajtra ráno, keď to bude najmenej čakať, keď bude popíjať kávičku. Nemal som strach, že by ma niekto v dome mohol počuť, keď to vykonám. Každé ráno som totiž v tú istú hodinu hodil na zem knihu. Nikomu to neprišlo čudné, takže ak vystrelím naňho s tlmičom na zbrani, bude to v nich evokovať známy zvuk. Potom sa spokojne vyparím. Noc predtým, ako som sa chystal popraviť toho skurvysyna, som pod Hopeinou posteľou našiel niečo, čo ma presvedčilo, že konám správne. Bol to jej denník. Nechcel som ho čítať, no neudržal som sa. Tieto myšlienky poznala iba ona, nik iný. A teraz ja. Bolo to, akoby znova ožila a rozprávala mi svoje pocity. Niekedy som sa usmial, inokedy mi vyšla aj slza. Písala tam o svojich sťažnostiach na školu, na mňa, aký som bol, citujem, sexy primitív... Tak veľmi by som jej chcel aspoň ešte jeden jediný raz povedať, ako veľmi ju ľúbim. Stále to trvá. Moja láska k nej po tom ráne len zosilnela, i keď som cítil, že už nie je mojou súčasťou a takisto, Hope by bola šťastná, ak sa aj ja pohnem ďalej a začnem opäť žiť.

Bolo presne šesť hodín. O pár minút som ho počul, ako si varí vodu na kávu. Ja som sedel v obývačke so zbraňou v ruke a nenávisťou v mysli. Tupo som sa pozeral do steny, no akonáhle sa mihol nejaký tieň, bol som v strehu. Odsunul si stoličku a otvoril noviny. V momente, kedy si prvýkrát odchlipol z tej zapáchajúcej tekutiny, som vstal a vybral sa do jedálne. Slnko cez závesy kde-tu porozsievalo svoje chladné slnečné lúče. Nevedel, že stojím za ním. Alebo možno ma cítil. Je zvláštne, keď viete, že toto je posledný pohyb človeka, ktorý sedí pred vami. Cítil som sa ako kat. Ale oprávnene.

„Myslíš, že som o tebe nevedel ? Že si sa celé mesiace schovával v mojom dome ?" znova si pokojne odpil a pomaly položil šálku na stôl. Bol zmierený so smrťou. Ale to sa mi nepáčilo. Chcel som, aby som ho prekvapil. V tej chvíli som začul kroky, ktoré sa ozývali z chodby. Niekto kráčal dolu po schodoch.

„Radšej to odlož a celé si to vyriešime niekde mimo mesta."

Zasmial som sa. To by sa mu páčilo. Aby sa ma tam zbavil ako Hope. V žiadnom prípade. Ukončím to dnes. Zbraň som však aj tak mierne schoval za chrbát. Z rohu vyšiel Finnov najstarší syn, Rob. Presne ten Rob, ktorý bol s ním spolčený a o všetkom vedel. V tej chvíli som dostal priam úžasný nápad. Že mi toto nenapadlo skôr.

„Ahoj Rob." povedal som ironicky a usmial sa naňho. Kým stihol zakryť svoj prekvapený výraz a slušne ma odzdraviť, guľka mu preletela hlavou a jeho telo ťažkopádne dopadlo na podlahu. O pár sekúnd sa okolo jeho tela vytvorila tmavá červená tekutina.

„Nieeee !" vykríkol Finn a rozbehol sa k nemu. Víťazoslávne som nad nimi stál. Trafil som sa do čierneho. Zasiahol som jeho slabú stránku. Rob bol jeho milovaný synáčik, ktorý teraz zomrel kvôli nemu. Presne ako Hope. Finn, môžem vyhlásiť, že otcovstvo si vôbec nezvládol. Bolo strašidelné aj upokojujúce zároveň, ako som cítil, že ma napĺňa pocit blaha a spokojnosti.

„Hope by nechcela, aby si zabil jej brata !" povedal zlomyseľne. Myslel si, že ak ju spomenie, obmäkčí ma. Ibaže nenávisť a túžba po pomste boli silnejšie.

„Jej meno ani nevyslovuj !" A to bola posledná veta, ktorú v ten deň Finn počul. Chvíľu som sa pozeral, ako zomiera a keď som mal istotu, že je mŕtvy, odišiel som. Očakával som nejaké pocity. No neprichádzalo nič. Hlavu som mal konečne prázdnu. Bol som voľný a zároveň navždy istým spôsobom pripútaný k Hope. Ale to už je minulosť. Naša láska prekonala mnohé nástrahy, no neobišla sa bez obetí. Stále budem na ňu myslieť, ale tentokrát ma myšlienky na ňu nebudú trápiť. Pri jej mene sa usmejem a spomeniem si už len na to pekné. Je to oslobodzujúci pocit. Uvedomil som si, že keď prvýkrát vystrelila guľka z mojej zbrane a zabila človeka, ani to mnou nepohlo. Možno to bol len efekt neznámeho. Lebo ten pocit som predtým nepoznal. No akonáhle som vystrelil a zabil druhýkrát a to len pár sekúnd po zavinení Robovej smrti, už som niečo cítil. Nebol to strach. Bolo to ako niečo, v čom som dobrý. V čom som sa našiel. A nedesila ma predstava, že sa mi to nezdalo zlé. Bolo to zlé. Ale asi sa to stalo mojím koníčkom. A tak som prevzal žezlo po otcovi a stal sa obávaným mafiánom. Presne takým, akým som nikdy nechcel byť. Takým, akým by Hope nechcela, aby som bol. Ibaže ona tu už nebola... A to ma nútilo zabíjať ľudí, aj keď boli možno nevinní. Myslel som si, že ak zabijem v ten deň jej brata a jej otca, pomstím jej smrť a budem šťastne žiť so svojou malou sestrou Blaire. Nestalo sa a ja som sa kvôli Hope stal nemilosrdným a zatrpknutým človekom, ktorý viac neveril na lásku. Lebo pravú lásku môže človek zažiť len raz. A ja som ju už zažil, takže mi neostávalo nič iné, len ukázať ostatným, že nie vždy vám milovanú osobu môže zobrať len osud.

AHOJTE !!!

A je to tu, KONIEC ! Možno to prišlo nečakane rýchlo, ale už som to potrebovala ukončiť kvôli mojej druhej knihe My Damager (SK), aby som sa jej mohla naplno venovať. Viem, že mnohé z vás túto knihu milovali, za čo vám veľmi ďakujem !! Keďže Vyvolená bola prvá kniha, ktorú som začala písať, vždy bude mať miesto v mojom srdci a dúfam, že rovnako intenzívne sa príbeh Hope a Caspara dotkol aj vás. Ešte raz, ĎAKUJEM, že ste tu boli so mnou a tak veľmi ma podporovali, lebo ako ste mohli vidieť, nie vždy sa mi chcelo písať... A komu bude ľúto, že toto je koniec príbehu, bežte sa pozrieť na moju druhú knihu, pretože je rovnako, dokonca možno oveľa lepšia, ako tento môj prvý (vyzerá, že vydarený) pokus o príbeh :D Majte sa a prajem vám ešte veľa veľa veľa dobrých kníh a nápadov na príbehy !!! 

Ďakujem, Vaša Bibiana :-* !