Vyvolená

25.kapitola

„Čo sa stalo ? Čo je s maminou ?" zobudila som sa v neznámej miestnosti. Otec stál vedľa mojej postele.

„Odpadla si, tak ťa sestrička uložila v tejto izbe pre rodinu pacientov."

„Ako je na tom mamina ?" bála som sa odpovede.

„Oživili ju, chvalabohu. Doktori však netušia, či sa im podarí aj nabudúce." chytil ma za ruku. Chcela som kričať, plakať,obviniť niekoho, že môže za to čo sa stalo, ale v hrdle sa mi vytvorila hrča, ktorá mi to nedovolila.

„Kde sú Rob a Adrián ?" blúdila som očami po izbe.

„Rob išiel tentoraz k Lare a Adrián s Beou sa vrátili do nemocnice. Je tu už aj Chriss s rodičmi. A Amanda prišla sama." zdôraznil slovo sama. Takže Caspar neprišiel. Je to zlé znamenie alebo dobré? Túto otázku som v mysli potlačila. Potriasla som hlavou. Strašne ma zabolela.

„Koľko hodín som bola mimo ?" priložila som si ruku na čelo.

„Asi o štvrť hodinu to bude sedem hodín. Je to veľa, sestričky vraveli, že to máš s toľkého stresu a únavy, čo prežíva tvoje srdce a myseľ." upokojil ma otec. Sedem hodín. Dnes sú to tri dni od maminej nehody.

„Idem za ňou." zozbierala som všetky sily, ktoré mi ešte ostali a vstala z postele.

„Tak dobre, ale ako náhle ti bude zle, tak mi to povedz." informoval ma.

„Nebojsa, neodpadnem." objala som ho a náhlila sa za mamou.

Mama ležala na posteli, tak, ako keď som od nej odišla. Žiadny náznak života. Adrián ma silno objal a pobozkal na temeno hlavy. Sadla som si na okraj postele. Prestala som vnímať okolie a zaspievala som mame uspávanku, ktorú mi spievala ako malému dievčatku.

„Stratilo sa dievčatko, čo si bez mamy počne, kým ono zaspí, svetielko nádeje zhasne." vtedy som slovám ako počne nerozumela. Teraz viem, čo tento krátky príbeh znamená. Po líci mi stekala slza,dopadla na maminu ruku. Potom ďalšia, a ďalšia slza, až ich bolo nekonečno. Rozplakala som sa na plné kolo a celá som sa triasla.Čudovala som sa, že mi ešte nejaké slzy ostali, a bola som si istá, že teraz som ich minula. Niekto ma odtrhol od postele, na ktorej ležala mama. Viedol ma k dverám. Mala som oči zaslzené atak som nevidela, kto ma to od nej vedie preč. Určite je to zlý človek. Vytrhla som sa mu zo studeného zovretia a rozbehla sa k mame.

Nestihla som to. Chytil ma v poslednej chvíli a znova ma ťahal preč. Bolo to, ako keby ma od nej zobral už navždy. Na chodbe ma položil na zem a kľakol si predo mňa. Ja som dychčala ako o preteky a slzy sa mi valili zo všetkých strán. Ešte stále som nevedela, koho päsťami udieram do hrude. Zastavil ma tak, že ma silno objal, a nepustil hodnú chvíľu, kým som sa neupokojila. Hlavu som mala ešte stále položenú na jeho hrudi. Cítila som vôňu lesa a benzínu zároveň. Bola to upokojujúca vôňa. Chcela som sa konečne pozrieť do tváre tomu, kto ma od mamy tak surovo odtrhol.Zastavil ma, a moju hlavu si silnejšie oprel o hruď, akoby si tú chvíľu chcel vryť do pamäti, a pritom si ju vychutnal. Nakoniec sa mi jeho tvár zaborila do vlasov, a cez nos nasával moju vôňu.

„Ktosi ?" prelomila som tú napätú atmosféru.

„Určite to vieš, Princezná." vyslovil chraplavo. Dúfala som v to od začiatku, keď ma objal, ale tá vôňa ma zmiatla. Objala som Caspara ešte väčšmi.

„Ale veď otec povedal, že tu nie si. Kde je teraz Amanda ?"

„Áno,ale prišiel som, keď tvoj otec odišiel, a Amanda spí." pozrel sa na mňa vrúcnym pohľadom.

„A Peter ?" spýtala som sa s obavami, že by nás mohol takto uvidieť. Caspar prerušil naše objatie,chytil ma za ruky, a pomohol mi vstať. Jeho ruky boli studené a svojim spôsobom teplé. Boli jemné a zároveň drsné, chlapské, ktoré sa dajú dosiahnuť rokmi práce.

„Už ide." kývol hlavou napravo Caspar. Povedal to so sarkazmom a prišlo mi to vtipné, ale nesmiala som sa.

„Okamžite ju pusti, počuješ ?" rozzúril sa Peter. Neuvedomila som si, že Caspara pevne držím za ruky. Vytrhol si ruky z mojich.

„Mala ďalší záchvat, tak som ju musel upokojiť. Ty si tu nebol, ja áno. Alebo som ťa mal čakať, kým sa dotrepeš ? To iste."odbil ho Caspar a ochranársky sa postavil predo mňa. Potom si uvedomil čo robí, otočil sa a odišiel. Peter ma objal so slovami:„Už je dobre."

„Chcem ísť domov. Oddýchnuť si. Prosím." v jeho objatí mi nebolo až tak pohodlne ako v Casparovom. Práve som v mysli podviedla Petra, s týmito myšlienkami musím prestať.

„Idem to povedať Adriánovi, aby sa o teba s otcom nebáli." odišiel.

Nemala som odvahu ísť dovnútra s ním. Nechcela som sa znova rozplakať pri pohľade na mamu. Už by som to nezvládla, čo sa stalo zakaždým, ako som ju uvidela.

Nasadli sme do auta a ani ja, ani Peter sme celú cestu neprehovorili. Bola som rada, že nerieši to, čo sa stalo s Casparom. Doma bolo ticho a pokoj. Nikto tu nebol, Amanda s Adriánom v nemocnici, otec neviem kde, Rob u Lary. Peter mi uvaril levanduľový čaj s medom. V posteli som ho vypila a keď Peter odišiel do kuchyne zaniesť šálku pomaly som zaspávala v teple a pohodlnosti mojej postele. Zovrela som pierko na náhrdelníku od maminy a cítila som, ako si vedľa mňa ľahol Peter. Potom som sa k nemu pritúlila, a spolu sme zaspali.