Vyvolená

29.kapitola

Musela som ísť na čerstvý vzduch. Vonku som si sadla do nemocničného parku na lavičku pri malé jazierko. Bolo to krásne prostredie, ale moju myseľ momentálne zaujímali iba otcove slová o maminej smrti.Nikdy mu neodpustím, ako už považuje mamu za mŕtvu. Mala by som povedať Robovi a Adriánovi o čom sme sa s otcom rozprávali, ale o facke im nepoviem, za prvé, o nej by im mal povedať otec a za druhé, nechcem vyzerať ako bezmocné chúďatko- za čo ma otec považuje- aj pred nimi. Najlepšie bude, ak im to poviem hneď, aby som náhodou niečo nezabudla, a nevynechala, aj keď na to nikdy nezabudnem. Vybrala som sa teda do maminej izby, predpokladám, že Rob a Adrián sú tam, no otec nie. Bola som už skoro tam, keď z maminej izby vyšla sestrička, asi kontrolovala mamin stav. Možno sa zlepšil, možno sa prebrala. Spomalila som, aby sestrička mohla odísť, a až potom som vošla do izby. Na moje prekvapenie v nej nebol nikto, ani Adrián, Rob, otec, dokonca ani mama. Panebože,mama. Stalo sa jej niečo ? Je po všetkom ? Ani som sa nestihla rozlúčiť- napadlo mi ako prvé. Niekde v kútiku srdca som verila,že mama žije, že ju len preložili na inú izbu, no vedela som, že to tak nie je. Keď som vošla, môj prvý pocit mi povedal, že zomrela, iba som si to najprv nechcela pripustiť. Začali mi po lícach tiecť slzy, čudujem sa, že som sa nezrútila, alebo neodpadla. Stisla som pierko na náhrdelníku, ktorý mi dala mama tak silno, až sa mi jeho ostré hrany zarezali do ruky. Nevnímala som tentoraz fyzickú bolesť a ani krv, ktorá mi tiekla z dlane po celej ruke až k predlaktiu. Rozbehla som sa po chodbe a mala som pocit, že sa na mňa valia jej biele steny. Nevedela som, kam mám ísť, čo mám robiť, kde nájdem mamu a ostatných. Čo ak ju už odviezli, a ja sa s ňou nebudem môcť rozlúčiť ? Čo ak ju už neuvidím ? To ma zdrvilo ešte viac, ako to že zomrela. Musím jej predsa povedať posledné zbohom, aj keď ma to bude bolieť viac,ako by sa patrilo. Je to moja mama, a nikto mi nezabráni poslednýkrát ju uvidieť. V tejto chvíli tu nebol nik z mojich blízkych,kto by mi povedal, že sa mám upokojiť, že to bude dobré, že mama sa už teraz má dobre, a že vždy tu bude so mnou moja rodina.Teraz by som potrebovala objatie od najbližšej osoby. Teraz som tu potrebovala Caspara. Kde je ? Prečo neprišiel, aby mi mohol byť oporou, ktorú som tak potrebovala ? Bola som taká rozrušená a neschopná niečo rozumné urobiť, až som sa potkla o vlastné nohy, ktoré ma viedli nevedno kam. Spadla som na zem, a už som sa nevládala postaviť. Oprela som sa o stenu a kolená skrčila pod bradu. V tejto polohe som sa ocitala až nejako veľmi často za poslednú dobu. Rukami som si objala nohy a hlavu položila na kolená. Plakala som a triasla sa. Pravá ruka stále krvácala, ale nevšímala som si to. Utrela som si ju do džínsov a tie zostali celé od krvi a mojich čerstvých teplých sĺz. Zostala som tak pár minút, ktoré mi pripadali ako hodiny. Najhoršie hodiny môjho života. Nakoniec sa mi prihovorila sestrička.

„Ty si Hope Blueová, však ? Tvoja mama, och, miláčik. Je mi to tak strašne ľúto. Viem, aké to je pre teba bolestivé, mne tiež zomrela mama, keď som mala sedemnásť, aj keď doktori robili, čo bolo v ich silách, tak ako u tvojej mamy, lenže moja zomrela na zápal pľúc." objala ma materinsky. Bola posledná osoba, od ktorej som čakala, že ma objíme, cenila som si to, ale nepomohlo to tak, ako som čakala. Nezmiernila moju bolesť. Tú už nedokáže zmierniť nikto, nič a nikdy. Nie je väčšia bolesť, ako strata človeka, ktorý vás celý život vychovával.

Sestrička,ktorá sa mi predstavila Emily pri tom, ako mi obväzovala porezanú ruku, ma potom zaviedla do miestnosti, kde mali byť Rob, Adrián,Amanda- bez Caspara- a otec. Spolu s nimi sme sa išli pozrieť na maminu. Ležala za veľkým sklom, na veľkej bielej posteli. Bola bledá, skoro až zelená. Oči mala už zatvorené, ale na tvári úsmev. Zomrela spokojne a vyrovnane. Teraz, ju už nič nebolí,nemusí sa namáhať, trápiť nad vlastným nešťastím. Jej vlasy vyzerali inak. Leskli sa a možno sa mi to iba zdalo, ale zhustli.

„Chcem ísť za ňou. Chcem sa s ňou rozlúčiť, posledný krát ju chytiť za ruku. Môžem ?" plakala som nalepená na skle. Chcela som k nej byť najbližšie, ako sa dalo.

„Pravdaže,tvoji bratia, sestra a otec sa už rozlúčili, je pravdepodobné, že to chceš aj ty." odpovedal doktor. Predtým, ako som mohla ísť za mamou, som si musela obliecť modrý plášť a modré sáčky na topánky. Na ústa mi dali rúško, ako keby mala mama nejakú chorobu. Lenže toto bolo ešte horšie ako nejaká choroba. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila veľké strieborné, studené dvere.Podišla som k mame a chytila jej ruku. Na dotyk bola ešte teplá,ale cítila som, že nie taká teplá, ako u normálneho človeka. Na chvíľu som mala pocit, akoby nezomrela, akoby iba spala silným spánkom. Ba sa mi aj zdalo, že sa jej hrudník zdvihol, a potom klesol, že dýcha. Ale to sa mi určite len zdalo, alebo som bola natoľko vyčerpaná z toho všetkého, že som videla veci, ktoré nemohli byť pravdou. Bola mŕtva. Nestrácala som čas, doktor mi dal iba desať minút, príliš málo času na posledné stretnutie s mŕtvou mamou, a začala som šepkať, aby ma náhodou otec, a všetci čo boli za sklom nepočuli: „Budeš mi veľmi chýbať. Nemala si zomrieť, je to nespravodlivé. Nič zlé si nikdy nespravila. Aj keď ja viem, že to, čo sa ti stalo nebola obyčajná nehoda, niekto,niekto veľmi zlý ťa chcel zabiť- odstrániť, ale neviem prečo.Možno teraz vyzerám ako blázon, keď verím, čo mi Caspar narozprával, ale ja mu prosto verím, neviem prečo, ale je to tak. A viem,že neklame. Škoda, že si nemala čas spoznať ho. Veľmi mi ublížil, to áno, ale vie byť dobrý. Tak ako ja verím jemu, ver aj ty mne, že nájdem toho, kto ti toto vykonal, a prisahám, že ho stretne taký istý osud ako teba. Sľubujem." stisla som jej ruku ešte tuhšie. Boli to silné slová, priam nereálne, ale dali mi dôvod ísť ďalej, posunuli ma. Nadišiel čas, aby som vyslovila slová, ktoré som v sebe dlho dusila, a bola by som radšej, keby ich nemusím hovoriť, keby sa toto celé nebolo stalo. Ale očividne,osud to zariadil inak. Trasľavým hlasom a slzami tečúcimi po tvári som potichu, no zreteľne vyslovila slová, o ktorých som vedela, že už nikdy jej ich nepoviem: „Navždy ťa ľúbim mami. Zbohom."

Počkala som, kým mi slza z líca kvapla na maminu ruku, za ktorú som ju držala, posledný raz som sa na ňu pozrela, obraz som si vryla do pamäte, a až potom som jej pustila ruku, na ktorej sa jej moja slza stihla usušiť a ostať tam navždy, a pobrala sa preč. Až keď som vyšla z tej miestnosti, pocítila som tú obrovskú stratu, s ktorou sa nikdy celkom nevyrovnám. Až teraz som si uvedomila, že ju už nikdy neobjímem, nikdy nebudem počuť ako sa smeje, ako plače. Že už nikdy mi neuvarí čaj, nikdy ma nevyhreší, nikdy neoslávime spolu moje, Robove, Adriánove, Amandine alebo otcove narodeniny,Vianoce ani Nový rok. Teraz to bude bez nej celkom iné, prázdne.Teraz to bude „navždy bez nej". Pri tejto myšlienke som sa znovu raz zosypala. Plakala som, a nevedela som prestať, nikoho okolo seba som nevnímala. Tuším mi hovorili, aby som sa upokojila,inak znovu odpadnem, alebo sa zbláznim. Nepočúvala som ich. Chcela som len plakať a ešte viac plakať a všetko rozbíjať, ničiť,udierať. Hocičo, len aby sa tá nevydržateľná bolesť už stratila, no keby sa tak stalo, zostala by vo mne iba číra prázdnota. Nič viac ani menej. Už som nevládala, vzdala som vnútorný boj -či plakať, alebo sa upokojiť (čo nebolo možné)-a stratila som vedomie. Bolesť sa náhle pominula, a pred sebou som videla, ako ma niekto zdvíha na ruky a nesie ma preč. Želala som si, aby to bol Caspar.