Vyvolená

71.kapitola

Niečo vo mne sa zlomilo, niečo sa zmenilo. Zo sekundy na sekundu som sa vzďaľovala,už som viac nechcela, aby ma objímal, ani, aby sa ma čo i len dotkol. Už som nechcela byť v jeho blízkosti, po ktorej som kedykoľvek predtým tak túžila. Vedela som, že náš vzťah sa práve rozpadával, že nám unikal pomedzi prsty. A to len pre jednu vec. Pretože bol tým, za čo nemohol, pretože by bol schopný zabiť, pretože to chcel. Ale ja nie.Teraz som ľutovala, prečo som si ho nevážila takého, aký bol s tajomstvom, ako bez neho. Niekde v hĺbke duše som prosila, aby sa odo mňa odsunul prvý, aby ma nechal dýchať, aby sa ma viac nedotýkal, no on to neurobil. Naopak, ešte tuhšie sa ku mne privinul. Za iných okolností by mi srdce búšilo radosťou, no teraz...teraz to bolo neopísateľné. Nebála som sa ho, to nie, ale akosi stratil moju dôveru. Môj rešpekt, môj obdiv. A tento pocit som nedokázala zastaviť. Dohnal ma až k činu, ktorý by som obyčajne nespravila. Silno som chytila Casparove tuhé paže, a odtiahla ich od môjho chrbta. Povolil. Vstala som a otočila sa mu chrbtom, aby nevidel pochybnosti v mojich očiach. Triedila som svoje myšlienky, snažila sa nájsť nejakú súvislú vetu, ale nešlo to. Tak, ako skrachovalo moje telo, skrachovala i moja myseľ. Bola čierna a temná, telo ochabnuté. Môj chlad rozmrazili Casparove teplé slová.

„Hneváš sa, však ?"

Čo mu mám povedať ? Bude ma za to nenávidieť ? Mám ho nechať, nech si situáciu vyrieši, vysvetlí sám ? Neodpovedala som.

„Hneváš sa, pretože nie som dokonalý. Hneváš sa za to, akú mám minulosť. Pochopil som. Vedel som, že ak ti to poviem, všetko sa zmení. Kurva ! Vedel som to ! Preto som ti to nechcel povedať, už to chápeš ? Dohnala si ma k tomu, a teraz ma nenávidíš ! Prečo?! Mala by si byť šťastná, že si sa konečne dočkala odpovede ! Božemôj..." po celom tom kriku si vzdychol a medzičasom sa aj postavil. Videla som predo mnou jeho dlhý tieň. Mal pravdu. Vo všetkom. Iba v jednom sa mýlil. Nie jeho som nenávidela za to, že mi povedal to, čo mi povedal. Nenávidela som za to samu seba. Prečo som to tak strašne chcela vedieť, a teraz, keď to už viem, chcem to vrátiť späť, chcem zabudnúť ? Prečo som taká slabá, prečo ho v tejto chvíli nedokážem pochopiť, trochu poľutovať,pobozkať ho, a povedať mu, že ho neopustím len preto, že jeho minulosť mu vybral otec ? Prečo som taká zbabelá ? Nedokážem sa tomu postaviť ! Toto je na mňa jednoducho priveľa ! Hrýzla som si pery a plakala, hľadiac do diaľky, na šíre polia predo mnou. Ich lesk, ktorý spôsoboval modrý mesiac, mi pripomínal more. Predstavila som si, ako stojím na pláži, jemný piesok mi obsypáva nohy a vlasy mi strapatí teplý vánok vetra. Casparov hlas ma však z tohto pokojného miesta zobral späť, do reality.

„Keď sme sa tu stretli po prvý raz, myslel som, že ty si tá,... Tá, čo ma dokáže chápať, čo mi dokáže pomôcť. Moje priania mi ešte spresnila tá bolesť hlavy, z ktorej ma dokážeš dostať len ty !Prečo som si to myslel ? Bol som naozaj taký sprostý ?! Nikdy sami to ešte nestalo... Nikdy som nestretol dievča, ako si ty.Odvážnu, takú, čo dostane vždy to, čo si zaumieni, takú, čo mi dodá silu, aby som mal na druhý deň kvôli komu vstávať !Takú, čo ma berie takého, aký som. Zlého, drzého... Lenže teraz neviem, či si ty tá správna. Či si ty tá, ktorá je schopná odpustiť mi, a je jedno čo. Ktorá ma dokáže vyliečiť zo všetkého. Ktorá je pre mňa vyvolenou. Nedokážem pochopiť,ako je možné, že ty ma ma dokážeš dostať z bolesti, ktorú dostávam, pretože ako malý som zažil traumu, pretože som videl svojho otca, ako zabil... Odvtedy ma trápia tie záchvaty, pri ktorých počujem krik a streľbu, takú silnú a mocnú, akoby mne samému cez lebku prešla guľka ! Stačí tvoj pohľad, a je koniec.Obrazy aj zvuky zmiznú. Nikto to nedokázal vyliečiť, ani tí najlepší doktori nevedeli, ako mi pomôcť. Boli bezmocní, ako ja.Ty si ma znovu postavila na nohy, ty si mi ukázala, že všetko sadá ! A teraz, teraz tu stojíš, plačeš, nariekaš, a nenávidíš ma, pre to, čo som neurobil ja ! Hope, pochop, ja nemôžem zato, že môj otec sa zaplietol do krvavého podnikania ! Aj ja som mu to dlhé roky vyčítal, ver mi ! Nenávidel som ho za to, obviňoval som ho,že kvôli nemu som ja a Blaire bez mamy ! Dokonca sme sa neraz pobili, a Blaire bola svedkom toho celého ! Je mi to strašne ľúto,ale taká je moja minulosť. A ty to budeš musieť len prijať.Nemôžeš to zmeniť ! Aj keď by som si to veľmi prial." skončil svoj monológ a počula som, ako sa s trasúcim hlasom posadil na hlinenú zem. Plakala som, jeho slová ma ranili. Povedal presne to,čo som nechcela počuť. Povedal pravdu. A nech bola akákoľvek bolestivá, stále tam bola. A ja som musela spraviť jediné. Prijať ju. Casparove slová ma prekvapili, ale niektoré mi polichotili. Keď povedal, čo preňho znamenám, moje city k nemu sa vrátili.Nepoškvrnené. Bola som odhodlaná pomôcť mu. Pomaly som sa otočila a pred sebou uvidela schúleného chlapca, ktorý nemohol zato, čo sa mu stalo, a ktorý bol tým celým poznačeným. Chcela som sa prefackať za to, že pred pár minútami sa mi hnusil, že som ho načisto odpísala z môjho života. Nikdy si to neodpustím,a takisto, on sa to nikdy nedozvie. Ranilo by ho to ešte viac. Má vo mne nádej, ja som jeho vyvolenou. Ja ho zase postavím na nohy,a keď bude po všetkom, sľubujem, že ho už nikdy neopustím. Nikdy.

Spravila som krok ku Casparovi, no on ani nezdvihol zrak. Hlavu mal položenú na kolenách a svojimi dlhými rukami si objímal kolená. Vyzeral zraniteľne, a určite aj bol. Chcela som sa k nemu rozbehnúť a povedať mu, ako ma to veľmi mrzí, že som ho najprv zavrhla. No spravila som presný opak toho. Zdvihla som mu hlavu a pozrela sa do jeho uslzených čiernych očí. Naklonila som sa a jemne ho pobozkala. Na chuť jeho pier v tú noc nikdy nezabudnem. Miešala sa v nich bolesť a zrada, v podobe sĺz, a odhodlanosť, pretože boli mäkké, no zároveň zlosť, ktorá vychádzala z chladu jeho úst.Zavrela som oči a oprela si svoje ľadové čelo o jeho, spotené a pulzujúce. Ruky som mu strčila okolo chrbta, pod pazuchy, aby sme k sebe boli čo najbližšie, potom si on sadol do tureckého sedu a položil si ma do lona, takže som ho mohla objať aj nohami, čo mi vyhovovalo. Vyhovovala mi i naša blízkosť, vyhovovalo všetko. Aj Caspar.

„Nikdy ťa neopustím a už nikdy viac o tebe nebudem pochybovať.Sľubujem." povedala som rozhodne a znova ho pobozkala. Tentoraz to bol už hlbší bozk, po ktorom naisto viete, že je všetko v poriadku. Medzi dvomi osobami, samozrejme, pretože to, čo nastane nemôžete ovplyvniť. Nemôžete vedieť, či bude vaša budúcnosť v poriadku, alebo nie. Neviete, čo na váš osud zajtra nachystá. To je osud, ktorému sa nevyhnete. Ani ja s Casparom. A cítila som, že náš osud nebude milostivý.

„Milujem ťa." zašepkal Caspar tak, že som si najprv myslela, že sa mi to len zdalo. Svoje tvrdenia však zapečatil aj skutkami. Chytil ma za ruku a odviedol do izby. Do mojej izby. Vtedy som vedela, že tentoraz, tretí raz, si vybral mňa. A tiež som vedela, že táto voľba bola jeho posledná. I keď, on tvrdil, že to bola jeho jediná voľba, a to od samého začiatku. 

AHOJTE !!!

Panebožeeeee !!!! Som celá nažhavená na tie komenty :D Čo hovoríte ? Neprehnala som to ? :/ Milujeeem svoju knihuuu ! :* (to vyznelo asi moc povýšenecky a namyslene...(a to si hádam o mne nemyslíte ! :D)) No dobre, nebudem sem vypisovať blbosti. Prosím, zanechajte komentík, a vote :* Ak sa Vám, samozrejme, časť páčila. Inak ma môžete zasypať nadávkami a odstrániť Váš vote... :D To je všetko, užívajte si večer :* 

P.S.: Neviem, kedy bude časť, takže prosím, nevypytujte sa ma to, pretože neviem, čo mi osud nachystá :) Naozaj neviem, či budem mať tento týždeň toľko času písať, ale budem sa snažiť :* Pre Vááás :D 

                                                                                                                            Vaša Darkblood_099 :*