Vyvolená

57.kapitola

Stratila som zem pod nohami, vznášala som sa vo vzduchu. Najprv som nevedela čo sa so mnou deje, ale jemnosť a bezpečnosť náručia, ktoré ma držalo, ma prinútilo nerobiť paniku. Ponorila som si hlavu do jeho tvrdej a teplej hrude. Dýchal plytko, dúfajúc, že ma nezobudí,no bolo neskoro. Vdýchla som známu vôňu po mentole, alkohole a krvi. Krv?! Bola to jeho vôňa, jeho hruď, jeho pohodlné náručie. Bol to Caspar,vedela som to od prvej chvíle, ako sa ma dotkol jeho dokonalými svalnatými rukami a chytil ma okolo pása a pod kolenami.Vychutnávala som si, ako ma jemne pokladá na posteľ a myslí si,že spím. Chcela som, aby si pri mňa ľahol, objal ma, alebo pobozkal, no keď sa ma dotkol na studenom líci poznačenom potôčikom, alebo skôr vodopádom zaschnutých sĺz, odtiahla som sa. Zmeravel, no neodradilo ho to. Nahol sa nado mňa a odhrnul mi neposlušný pramienok vlasov z tváre.

„Princezná,"zašepkal, „prečo si nešla do postele ? Na tej podlahe si mohla prechladnúť." letmo ma pobozkal pod uchom. Až vtedy som sa prebrala celkom, otvorila som oči a uvidela Caspara, ako sa na mňa zaujato pozerá. Akoby si nepamätal, čo sa stalo dnes večer. Koľko je vlastne hodín ? Pozrela som sa na stále otvorené okno, vonku bola tma. Jemný vietor rozhojdal závesy, ktoré sa vo vzduchoprázdne vlnili. Hlavu som opäť otočila na Caspara, plne sa sústreďujúc na jeho nebíčkovomodré oči.

„Chýbal som ti ?Lebo ty mne veľmi." začal ma bozkávať na krku. Položila som mu ruky na nahú hruď a odtiahla sa.

„Prestaň !"vyskočila som z postele, pripravená čeliť Casparovi bez sĺz.Nemôžem plakať, inak mu zase raz dokážem, že som slabá. Zaťala som zuby a otočila sa mu chrbtom. Podišla som k otvorenému oknu a zhlboka sa nadýchla. Čerstvý vzduch mi dodal odvahu a sčasti ma aj upokojil. Chytila som sa parapety a silno ju stisla, aby sa mi netriasli ruky.

„Doparoma, čo ?"postavil sa Caspar z postele.

„Nehraj sa na hlúpeho, aspoň nie predo mnou." zahľadela som sa na jasné hviezdy.

„Ja že sa hrám na hlúpeho ? Čo sa zase stalo ? Prečo ma odmietaš ?"pokúšal sa hovoriť pokojne. Keby sa otočím k nemu, okamžite ho začnem ľutovať. Bohužiaľ, to teraz nesmiem. Nesmiem mu podľahnúť. Odvrhol ma, a ten pocit sa nedal len tak ľahko zabudnúť. Hruď som mala stiahnutú, a slzy na krajíčku. Vybral si ju, nie mňa. Musím sa s tým zmieriť. Je to predsa moja sestra,i keď nevlastná, a neznášam ju. Ona by ma asi zabila, keby sa dozvedela, čo sa medzi mnou a Casparom stalo, ale to bola ona. Ja by som ju nemohla obviňovať za to, že on spravil chybu, aj ak bola ona jej súčasťou. On ju bozkával, on jej dovolil bozkávať ho.Páčilo sa mu to.

„Myslela som si,že ma máš aspoň trochu rád." prehovorila som pošepky, aby ma nemohol začuť. On to však zachytil. Váhal, no nakoniec prehovoril.

„Mám ťa rád."ubezpečoval ma, nie veľmi presvedčivo. Takže predsa mi klamal.

„Načo si vôbec prišiel ? Kde je Amanda ? Zistí, že nie si...," odhodlávala som sa dokončiť vetu. Musím byť silná, nesmiem znova prehrať, už nie, „že nie si pri nej."

„Amanda spí ako zabitá, sám som sa o tom presvedčil, nič nezistí, to je to najmenej, čoho sa môžeš obávať, keby si priveľmi kričala od rozkoše," priam som cítila jeho úškrn. Ako mohol žartovať ?Nevidí, že to myslím úplne vážne ? „a prišiel som za tebou."zozadu ma objal. Ruky si prekrížil na mojom bruchu.

„Nechcem, aby situ bol, si nechutný." chytila som ho za ruky a odtiahla ich.

„Prečo ? Nič som neurobil." počula som prekypujúcu trpezlivosť v jeho hlase.Nedalo sa to prepočuť.

„Aha, takže ty to berieš takto ? Nič si neurobil ? Caspar, videla som vás, ako sa na seba vrháte ! Bozkával si ju, dobre, že si jej jazyk nestrčil až do hrdla." vysypala som to naňho. Vzdychol. Otočila som sa a nadvihla obočie.