Vyvolená

92. kapitola (CASPAR)

Hope mi bude chýbať. Viem, že patrí ku mne. Viem to, odkedy som ju spoznal. Ten jej provokačný pohľad, ktorý mi venovala, keď sme sa spoznali. 

Teraz mi taký pohľad venoval jej otec. Vôbec ho nemala po ňom. Za tým jeho pohľadom, bola naozaj zlomyseľnosť, no za tým jej, tam bolo len neškodné šibalstvo a zábavná provokácia. Stislo mi srdce pri pomyslení, že jej ublíži. A ja som nemohol nič spraviť. Stál som tu, niekde na konci sveta s ním, a čakal, kým ma zabije. Teraz som mal byť na pohrebe s mojou rodinou, teda aspoň s tými, ktorí ešte ostali. Vyrastať v mafiánskej rodine je nanič. Odmalička vás učia byť zlým a pritom si myslieť, že vy ste ten dobrý. Učia vás klamať, podvádzať a vodiť ľudí za nos. A ak ich neposlúchate, ste slaboch. Preto som prišiel sem, do tohto nevinného mestečka. Ako tu tak teraz stojím oproti nemu, samotnému Finnovi Blueovi, najväčšiemu mafiánovi v meste, asi to nie je až také nevinné mestečko. Nemohol som to vedieť. Ibaže môj otec to vedel veľmi dobre. Kurva ! Keby mi to aspoň povedal, nikdy by som sa k Hope nepriblížil a nehrozil ju tým ! Prečo sa so mnou život tak zahráva, prečo sa musím znova rozhodovať o tom, kto z mojich blízkych je mi bližší a koho nenechám zomrieť ? Najlepšie riešenie asi bude, ak zomriem ja. 

"Tak už stlačte spúšť, nech to máme za sebou." rozhodol som sa. Finn sa na mňa pozrel a uchechtol sa. 

"Prečo sa smejete ? Toto ste predsa chceli nie ? No tak !" rozhodil som rukami, "Vy váhate ? Tu, kde okolo nieč nie je, na tejto posranej lúke alebo čo to je... Myslel som, že máte na viac." provokoval som ho. Nevedel som, čo môžem spraviť, ale ak by ma chcel zabiť, nehral by sa takto so mnou. O čo mu ide ? Dal si tú námahu, po ceste na letisko mi skrížili cestu jeho poskoci, teraz tu pred ním stojím, syn jeho nepriateľa... Môže ma zabiť a on váha ? Niečo tu nesedí. 

"Aha, jasné, vy sa chcete rozprávať. Tak začnime, nech to môžeme čoskoro aj ukončiť." vyzval som ho. Fakt som nevedel, čo ma čaká. Asi smrť. Čo bude potom s Hope ? Zomrie od žiaľu. Bože, to mi vôbec nepomáha. Ale ak zabije mňa, tak ona je v bezpečí. Je mojou povinnosťou voči nej zomrieť. Toľkokrát som jej ublížil, toľkokrát sa kvôli mne trápila, už to nedopustím. Nedopustím, aby sa jej kvôli mne niečo stalo. 

"Vieš, Caspar, na niekoho čakáme. A ten niekto... Jednoducho, moja žena musela zomrieť,..." 

"Pretože vy ste ju zabil !" vykríkol som naňho. Zahmkal hlavou a pomaly ňou porútil na znak nesúhlasu. 

"Moja žena musela zomrieť, pretože tvoj otec sa mi vyhrážal. Nemal som inú možnosť." 

"To nie je pravda ! Čo to tu rozprávate ? On by nič také neurobil, ak by išlo o život nevinného človeka !" zatínal som päste a takmer som si prehryzol jazyk. 

"Aký si len naivný, Caspar. Naozaj si to myslíš ? No tak, ty nie si hlupák. Nie si ako on, ako tvoj otec." jeho pokojný hlas unášal vietor. V tej chvíli som si prial, aby aj tie slová odvial vietor a ku mne sa nedostali. Mal pravdu a ja som to vedel. Môj otec bol rovnaký hajzel ako bol aj Hopein otec. Ibaže ja som ho stále videl ako toho dobrého. Ibaže ani jeden mafián nemôže byť nikdy dobrý. Nidky. 

"Prečo si to teda nevybavíte s ním ? Prečo tu stojím ja ?" odpoved som poznal v jeho očiach. To, po čom šiel každý mafián. Po čom túžil každý mafián. Po obeti, po nevinnom človeku, po pomste niekomu, koho nemal rád. Ja som bol ten človek, ktorý mal môjmu otcovi odovzdať odkaz pomsty. 

"Ja som tá obeť." prijal som svoj osud. 

"Nie ty. Ona." povedal a kývol smerom k autu, ktoré práve zastavilo neďaleko nás. Vystúpil z nej Andy, ten zradca, a ťahal ju za ruku. 

"Hope." vyslovil som potichu a po líci mi stiekla slza.