Vyvolená

22.kapitola

Kráčala som k veľkému stromu na konci našej záhrady. Tento stom tu stál od nepamäti. Keď som bola malá, s Robom sme si tu založili vojenskú základňu. Akože sa to volala ? Vojenská opica ? Áno. Adrián sa chcel s nami tiež hrať, a tak sme mu dávali rôzne úlohy. Musel kradnúť čokolády z maminej skrýše sladkostí.Usmiala som sa, ako raz nachytala Adriána pri krádeži lentiliek. Presvedčili sme ocka, aby nám tam postavil hojdačku. Tešili sme sa a po čase tam pribudla aj šmýkala. Dodnes tam boli. Hojdačku pokrývala vrstva machu a šmýkala strácala svoju žiarivú červenú farbu. Nahrádzala ju hrdza. Aj tak som toto miesto považovala za to najčarovnejšie, aké som kedy videla. Vojenská opica sa rozpadla,keď Rob nastúpil do tretieho ročníku základnej školy. Ja a Adrián sme sa s tým vyrovnávali dlho. Adrián od rozpadu znenávidel tento strom, ale už ho to dávno prešlo, teda, aspoň si to myslím. To miesto prischlo mne. Bola som tomu rada, pretože som tam mala súkromie. Za posledné tri roky som tam začala chodiť častejšie. Relaxovala som tam. Hojdala sa, a načúvala spevu vtáčikov, tiež som si tam prečisťovala myšlienky.

Sadla som si na hojdačku. Moje bosé nohy rady privítali príjemný vánok teplej letnej noci. Rozhojdala som sa silnejšie. Želiezka, ktoré držali hojdačku na hrubom konári zavŕzgali. Ocko by ich mal natrieť olejom. Keďže bol strom na konci pozemku, boli za ním polia, po ktorých každú chvíľu prebehla srnka alebo zajac.Niekedy aj divá sviňa s mláďatami. ȡo by som robila bez tohto prekrásneho miesta ? Kam by som si chodila triediť myšlienky ? Veď u nás na usadlosti nie je žiadna takáto atrakcia, okrem jedného jazierka za lesom, o ktorom nie každý vie. Nie je tu krčma, čo je podľa mňa dosť čudné. A ak chcete ísť do obchodu, musíte zájsť až do mesta, kam cesta trvá pol hodinu. Má to svoje nevýhody, ale tento dom, toto miesto, by som za nič na svete nevymenila. Pozrela som sa do koruny stromu. Na jednom z konárov sedela obrovská sova. Prečo nie ? Veď je noc. Všade samá tma. A ja sa tu hojdám len vo veľkom voľnom tričku, ktoré nahrádza nočnú košeľu, plus k tomu ešte aj bosá. Zoskočila som z hojdačky rozhodnutá odísť.

„Hope,počkaj." ozval sa neznámy, mne od niekade známy hlas. Pomaly som sa otočila.

Chlapec sedel na poli, nohy skrčené pod bradou. V rukách niečo držal.Vyzeralo to ako sklenená gulička, ale nebola som si tým istá,pretože keď chlapec uvidel, že sa na ňu dívam, strčil si ju do vrecka. Čo teraz ? Mám ísť k nemu ? Čakať, kým niečo povieprvý ? Opýtať sa ho, skadiaľ ho poznám ? Rozhodne nie. Zostanem tu a uvidím, čo spraví.

„Prečo si neprisadneš ?" spýtal sa nežne.

„Ja.....Neviem"zajakávala som sa.

„Pozri,aký je nádherný. Ba dokonca až modrý." kývol hlavou na mesiac. A mal pravdu. Bol taký krásny, že by som sa naň mohla pozerať večnosť. Nie chlapec, ale mesiac. Na mesiac, ktorý premenil pole na more a chlapcovým vlasom dodal modrastý lesk.Mesiac modrý, ako oko. V tom som si spomenula. Iba jeden človek mal také nesmierne krásne modré oči ako ten mesiac. Caspar.

„Prečo si prišiel, čo tu vlastne robíš, Caspar ?" prisadla som si k nemu.

„Prečo by som tu nemohol byť ?" odpovedal otázkou stále zahľadený na mesiac.

„Ja neviem. Možno preto, lebo je noc, si na mojom tajnom mieste a ešte sa mi smeješ do tváre tak, že mi nechceš odpovedať na otázky."hádzala som hlinené kamienky čo najďalej.

„Takže tvoje tajné miesto ?" postavil sa a oprašoval si džínsy.

„No,už nie je tajné." tvrdohlavo som si prekrížila ruky na prsiach.Zahúkala sova. Obzrela som sa, aby som videla, ako odlieta. Keď som sa otočila ku Casparovi, nebol tam. Proste sa vyparil. Zrazu mi bola strašná zima. Prebrala som sa skrčená na dlážke uprostred noci.Do tváre mi svietil mesiac. Modrý mesiac. Presne taký istý ako bol v sne. Bolo to znamenie ? Mám ísť teraz do záhrady a nájsť sedieť Caspara na poli ? Pozrela som sa von oknom na miesto, kde sme sa v sne rozprávali. Nikto tam nebol. Zatvorila som okno, zatiahla závesy a sklamaná som schovala Casparovu bundu do skrine. Zvalila som sa na posteľ, stále oblečená v šatách z večere. Kým som zaspávala, myslela som na zajtrajšie nakupovanie s mamou, na vysvedčenie, ktoré je posledné pred maturitou, áno, o rokmaturujem. Posledný školský deň pred prázdninami. Hádam sa nič nepokašle. Priala som si. Potom som upadla do hlbokého spánku,tentokrát bez snov.