Vyvolená

69.kapitola

Len som tam tak stála, a čakala, čo povie ďalej. Zostal ticho, jednou rukou si prehrabával vlasy, zatiaľ čo ja som sa hrala s koncami rukávov môjho svetra. Nikdy predtým som sa pred ním necítila ako teraz,tak odcudzene. Akoby sme sa nevideli niekoľko mesiacov, nie len tri dni. Vzdychla som si, aby ma konečne začal brať vážne, a aby začal rozprávať. Neprišli sme sa sem na seba pozerať, nie ?Zdvihol zrak, v očiach sa mu blysla ľútosť. Alebo sa mi to len zdalo ? Neviem, neviem nič. Iba to, že to musím ukončiť. Celý náš vzťah. Došľaka ! Nevedela som ani, či sme vôbec nejaký mali...

„Povieš konečne niečo ?" upriamila som na§ho pohľad. Zasekol sa a tváril sa, že doteraz nevedel, že som tam. Nadvihla som obočie, a tvárila sa nekompromisne.

„Preto som sem prišiel." odpovedal, jeho hlas som nespoznávala. Hlboký,chrapľavý a cudzí, vzdialený.

„Prečo som si myslela, že to medzi nami môže byť niekedy dobré ?" položila som mu otázku, ktorú som si kládla donekonečna. A sama som na ňu nevedela odpovedať. To azda ani on. Nikto.

„Prečo som si myslel, že ma niekedy dokážeš pochopiť ?" vrátil mi.Neveriacky som naňho pozrela.

„Čože ?! To nemyslíš vážne !" rozhorčene som sa nadýchla.

„Ale áno, myslím! Vždy, keď som ti niečo chcel vysvetliť, vždy si to nechápala! Stále si sa ma pýtala, prečo, som sa tak rozhodol, prečo som ťa zradil ! Pretože som musel !" zachripel. Nie, toto nemôže myslieť vážne, neverím tomu !

„Problém bol vtom, že si len chcel ! Nikdy si mi nič poriadne nevysvetlil! Vždy si sa rozhodol bez toho, aby som ti bola schopná povedať,čo si o tom myslím ja. Nikdy si na mňa nebral ohľad !"rozhodila som rukami. Otočil sa chrbtom, plecia mu ovisli. Takže som mala pravdu.

„Chcel som ťa uchrániť pred...," zaváhal, potom sa mi otočil tvárou v tvár,a zahľadel sa mi do očí, „Pred tým, čo ukrýva moja rodina. A aj tvoja..." dokončil. Čo to tu splieta ?! Pokrútila som hlavou,ničomu som nerozumela. Alebo to len nechcel prijať môj mozog.

„Takže ty si ma chcel uchrániť ? To si sa so mnou nemal nikdy dať do reči !Pretože ty jediný si ten, ktorý mi donekonečna ubližuje ! A potom sa vyhováraš na druhých !" zdvihla som hlas, aby mu neuniklo jediné slovo z toho, čo som povedala. A malo to účinok.Zasiahlo ho to rovnako silno, ako mňa fakt, že dnes toto celé skončí.

„Nikdy som ti nechcel vedome ublížiť ! To by si už mohla vedieť." znova sa prehrabol v tých hustých vlasoch. Bože, aký bol dokonalý ! Ale nie pre mňa.

„Keby si hovoril pravdu, vedela by som to !" vyčítala som mu. V očiach mal zrazu temno, aké som tam ešte nikdy nevidela. Vystrel sa, o krok ku mne podišiel, takže mi už do očí nesvietil mesiac. Začala som sa ho báť, vyzeral nebezpečne. V duchu som si opakovala, že by mi nikdy nebol schopný ublížiť, nie fyzicky. Alebo áno ? Nie, určite nie. Bol tak blízko, že som počula, ako vydýchol, kým prehovoril.

„Chceš vedieť pravdu ? Naozaj to chceš ?! Chceš vedieť, prečo som si vždy musel vybrať Amandu ? Chceš vedieť dôvod, prečo je to medzi nami také, aké to je ? Prečo som ti toľkokrát ublížil ?"

Na chvíľu som sa jeho slov zľakla. Akoby hovoril o veci, ktorá je životunebezpečná. Sršalo z neho toľko podráždenosti a odhodlanosti povedať mi konečne pravdu, že som to musela využiť.

„Áno, chcem.Potrebujem to vedieť." so zdvihnutou hlavou som odpovedala.Zdvihol jedno obočie, pokrčil čelo a nos, a pozoroval ma, akoby som sa zbláznila. Prikývla som, nech začne rozprávať. Odstúpil odo mňa, a zapozeral sa do diaľky, akoby ani nebol teraz tu, pri mne, v strede noci. Videla som na ňom, že bojuje s pocitmi, ktorého spájali s tým, čo mi chce povedať. Zase ma premkol pocit, žeby som ho mala uchrániť pred tými spomienkami, no kým som ho stihla zastaviť, začal hovoriť.

 „Dozvedel som sa to, keď som mal pätnásť. Vtedy zomrela, vtedy sa narodila Blaire. Tvrdili mi, že zomrela pri pôrode. Nemohol som tomu uveriť,nechcel som..." hovoril o svojej mame. Nasucho som prehltla, bála som sa pokračovania, ale zvedavosť bola silnejšia, „Po pohrebe mi otec povedal pravdu. Vraj som už dosť veľký na to, aby som ju poznal. Myslel som si to aj ja, ale keď mi to povedal, cítil som sa ako malé dieťa, ktoré nemalo do toho sveta nikdy nahliadnuť.Vyčítal som otcovi, že mi to povedal. Vyčítal som mu, že som jeho syn ! Pretože som nebol len taký obyčajný syn, bol som, a stále som, následník. Som syn mafiána, ktorý má nastúpiť ako vodca strany, ktorá zabíja ľudí ! Zlých ľudí." dokončil.Nastalo zlomové ticho, v ktorom sa znášali tisícky nevypovedaných emócií. Nedokázala som hovoriť, mozog mi zatienila temnota, v ktorom sa objavoval malý čiernovlasý chlapec, ktorému zomrela mama, a potom sa dozvedel, že jeho otec je vrah. Vrah, ktorým sa jedného dňa bude musieť stať aj on. Caspar.  

AHOJTE !!!

Tak, a je to vonku ! Kto sa teší ? A hlavne, čo si o tom myslíte ? Ja osobne, som zvedavá na Vaše reakcie !!! :D Myslím, že toto ste nečakali... A ak áno, napíšte do komentu :) (ale neklamte !) :D Taaak, to by bolo na dnes všetko, ďalšia kapitola bude v piatok, a bude tam aj želanie pre jednu z Vás :) Budem losovať !!! A, chcela by som Vám ešte povedať, že na budúci týždeň bude malá prestávka od Vyvolenej, pretože ten týždeň budem písať a publikovať moju druhú knihu, My damager, takže, kto nečítal, budem rada, ak na ňu aspoň mrknete jedným očkom :* Naozaj, mám toho teraz veľa, ale, idú prázdniny, takže jesenné večere budem tráviť písaním častí :D Ak teda nepôjdem von :) Budem sa to snažiť vykompenzovať :D No, myslím, že to by aj stačilo, lebo toto bude dlhšie, ako celá kapitola... A, tiež mi prepáčte, že táto kapitola bola kratšia, mala len nejakých c.c.a. 800 slov, čo nebýva mojím zvykom... :) Takže, užite si jesenné prázdniny, (hádam nie ste chorí...) a tešte sa, piatok nová kapitolka !!! :D Dúfam, že nezabudnete :* 

                                                                                                              Ďakujem, Vaša Darkblood_099 :*