Vyvolená

23.kapitola

Cŕn,cŕn, cŕn..... Vrieskal budík. Dnes som nemala chuť rozbiť ho.Skôr som mu skoro poďakovala, pretože som mala bláznivo dobrú náladu. Kto by aj nemal, v posledný školský deň ? Tento rok sa nekonal koncoročný ples, pretože škola nemala dosť financií.Mne to nevadilo, naopak, vyhovovalo mi to. Nie som na takéto koncoročné blbosti zvyknutá. Lara ich zase zbožňuje. Ach, Lara. Tak dlho -jeden deň- som ju nevidela, a ešte dlhšie som si s ňou nepokecala, ale nevadí, som si na dvesto percent istá, že dnes príde. Obliekla som si moju čiernu áčkovú sukňu nad kolená,zapravila som si do nej bielu blúzku a výnimočne som si obula čierne lodičky. Zišla som po schodoch a mama ma čakala s otvorenou náručou. Robila to vždy v posledný školský deň.

„Pozri,čo som ti kúpila." ukázala mi strieborný náhrdelník, na ktorom viselo tiež strieborné pierko veľké asi ako polovica môjho malíčku.

„Ďakujem,mami. To muselo byť drahé." zapínala som si na krk náhrdelník.

„Som rada, že sa ti páči. A s peniazmi si nerob starosti." usmiala sa mama.

„Veľmi sa mi páči." potvrdila som jej. Pred odchodom som ju objala a vyšla z domu. Peter ma už čakal.

„Vyzeráš skvelo." pobozkal ma.

„Ďakujem."sadla som si do auta. Peter cúval z našej príjazdovej cesty,zatiaľ čo nám mama kývala spoza brány. Usmiala sa a potom sme už uháňali do školy. Pustila som rádio a práve hrala moja obľúbená pieseň Demons. Neubránila som sa slzám. Samozrejme, boli to slzy šťastia. Odvrátila som zrak, aby Peter nezbadal moje slzy a nerobil si o mňa starosti. Upokojila som sa a dorazili sme do školy. Lara sedela v našej lavici.

„Och,Hope, vyzeráš nádherne. Íha, a ten náhrdelník, dal ti ho Peter?" zvýskla.

„Ďakujem,a nie, dala mi ho mama." očividne som ju sklamala odpoveďou.

„Ale chodíš s Petrom, však ? Pretože ak nie, na tej grilovačke to vyzeralo inak." zdvihla obočie.

„Áno,chodím s ním." červenala som sa.

„Ako sa bozkáva ? Zle, dobre, úžasne ?"

„Panebože,Lara," zavrčala som, „hovor potichšie."

„Mám si to zistiť sama ?" usmiala sa.

„No dobre, tak ti to poviem. Áno, bozkáva sa dobre. Viac, než dobre,ale nie úžasne. Spokojná ? A nie, že to niekomu povieš."

„Mlčím ako hrob. Sľubujem." zamykala si ústa imaginárnym kľúčikom.

„Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si mi chýbala. Viem, že si bola preč iba jeden deň, ale aj tak."

„Poď sem." objala ma. Sadli sme si a povedala som jej všetko o večeri,keď sme oficiálne začali spolu s Petrom chodiť. Povedala som jej aj o Casparovej bunde v Amandinej izbe a tiež, ako som ju ukradla.

„Ty si teda číslo, Hope. A čo na to Amanda ? Že si jej zobrala Casparovu bundu ?" bola zvedavá.

„Nevie o tom." bezstarostne som kývla rukou.

„Tá bude zúriť, keď to zistí."

„Bodaj by ju šľak trafil." priala som si, asi moc nahlas, pretože k nám prišiel Caspar so slovami: „Hádam nehovoríš o Amande, Hope."zvraštil obočie. Akú hru to na mňa hrá ? Snaží sa pôsobiť,že mu na nej záleží ? Pretože to, čo mi povedal včera, vyznelo trochu inak.

„To nie je tvoja vec." odvrkla som.

„Všetko,čo sa týka Amandy je moja vec." usmial sa.

„Takže,Amanda je moja nevlastná sestra. Čiže hovoríš, že aj ja som tvoja vec ? Tak prečo sa mi potom neustále vyhýbaš, keď sa týkam Amandy ?" dožadovala som sa odpovede, „mimochodom, ja som iba Petrova, nie tvoja, aby si mal v tom jasno."

Čoho tak zaskočilo, alebo zranilo, že nič nepovedal, len odišiel ?Na túto otázku nepoznám odpoveď, ale niečo viem naisto. Toto kolo som vyhrala.

Jedna nula, Caspar. Usmiala som sa spokojná sama so sebou.

„Vau. To bolo..... Ja nemám slov. Riadne si ho odbila." zízala na mňa Lara.

„Oddnes to bude takto. Navždy." rozhodla som. Naša triedna, pani Morrisonová niesla v rukách kopu papierov. Zrejme vysvedčenia.Položila ich na stôl a začala svoj bežný príhovor, ktorý opakovala každý rok.

„Som veľmi rada, že mám takých výborných žiakov." Bla, bla,bla...

Asi po štvrť hodine sa dostala do bodu, kedy sa rozdávajú vysvedčenia. Ja som v klasifikačnom hárku podľa abecedy druhá.Prvú si zavolala Morrisonka Becky Andersenovú.

„Hope Blueová." držala moje vysvedčenie.

Postavila som sa sa a zamierila som za učiteľkou. Podala mi vysvedčenie a gratulovala mi k dobrým známkam. Poďakovala som jej a vrátila sa na miesto. Tak, a bolo to za mnou. Škola sa nám skončila o pol desiatej a s Larou sme sa vybrali do UpKing's v meste. Stretli sme sa tam s Beou a Adriánom, tak sme sa s nimi najedli. Spomínali smena staré časy, keď sme sa spolu naháňali po poliach. Adriánovi zazvonil mobil. „Áno, to som ja.

Panebože,samozrejme, hneď sme tam." zložil. Celý zbledol a po lícach samu skotúľali slzy. Pozrel sa na mňa. „Čo sa stalo ? No tak,Adrián, hovor." bála som sa najhoršieho. Lara a Bea ani nemukli.

„Mama.Ona, vracala sa domov, pretože ju pustili z práce skôr a ona.Panebože. Havarovala. Hope, mama to asi neprežije. Povedali to lekári, no ešte je tu nádej, že... Je v kóme." plakal Adriána Bea ho utešovala. Pozrela som sa naňho ako na zjavenie, ktoré mi chce zničiť život. Spomenula som si na mamu, aká bola dnes ráno šťastná, zdravá a... živá.

Začali ma páliť oči. Žmurkla som a po líci mi tiekla slza.

„Musím ísť za ňou. Musím byť teraz pri nej." povedala som Adriánovia zamierili sme na prvý autobus do nemocnice. Po ceste všetci mlčali, bolo to tak pre všetkých lepšie.