Vyvolená

32.kapitola

Rána som sa neopísateľne bála. Čo ak tu ešte je ? V našom dome, a ja ho stretnem ? Zobudila som sa, a pohľad mi zablúdil na hodiny.Bolo jedenásť. Možno už odišiel. Vzala som si čistú spodnú bielizeň, šedé tepláky a biele tielko, a išla sa osprchovať do kúpeľne. Po ťažkej noci sa mi pod vrelou vodou uvoľnili svaly, a bolo mi už o čosi lepšie. Po polhodine som vyšla zo sprchy, mokré vlasy sa mi nechcelo fénovať, tak som ich iba očesala, pretože keby to neurobím, a uschnú mi, potom by som už nemala šancu rozčesať ich. Umyla som si zuby, obliekla sa a vyšla na chodbu.Zašla som do Adriánovej izby, kde som uvidela Roba a Adriána, ako spia na Adriánovej veľkej posteli. Musela som sa nad tým pousmiať,naposledy spolu takto zaspali, keď mali asi desať rokov. Potichu som zavrela dvere a zrak mi padol na dvere Amandinej izby. Vybrala som sa k nim. Bola som možno dva kroky od dverí, keď sa z izby ozval zvuk. Niekto, asi Amanda, zabuchla skriňu, a potom zapla fén.Vydýchla som si, už určite odišiel, Amanda by sa pred ním neupravovala. „Ja to nikdy nerobím." povedala mi raz pri pozeraní nejakej romantickej komédií, kde sa žena maľovala pred chlapom. Ako som kráčala po schodoch, končeky mokrých vlasov sami dotýkali chrbta, čo na tričku spôsobovalo mokrú škvrnu.Zišla som do kuchyne, že si uvarím kávu, aby sa mi celkom pominula opica z predošlej noci, keďže sa mi ju nepodarilo celkom stlmiť sprchou. Chcela som dať ohrievať vodu, keď som z jedálne začula vzdychnutie. To bude asi otec. Ďalej som pokračovala, že som si nachystala šálku. Voda sa mi už ohrievala, tak som sa vybrala pozrieť otca do jedálne, a spýtať sa ho, či si nedá aj on kávu. Na polceste som začula, že vstal tak silno, až stolička spadla s rachotom na zem. Čo sa mu mohlo stať, že je taký rozčúlený ?Pridala som do kroku.

„Doriti!" povedal. Z tónu hlasu som cítila, že bol poriadne naštvaný.

„Otec,čo sa de..." zasekla som sa v polovici. Úplne som stratila reč. To nebol otec, ale Amandin hosť. Caspar. Mal na sebe čierne džínsy a šedú mikinu. Stretli sa nám pohľady, a ja som si spomenula na včerajšiu noc. Potom som uprela pohľad na stoličku, ktorá mu ležala pri nohách, a opäť naňho.

„Čo je ?" vyštekol. Bol poriadne nabrúsený.

„Nič,ja len, ako to... Čo tu robíš ?" nevedela som, čo mám povedať.

„Čo ťa to zaujíma ? Doriti !" ani na mňa nepozrel.

„Áno,pretože si v našom dome, a rozhadzuješ tu stoličky bez dôvodu."darilo sa mi premýšľať rozumne a nerozčuľovať sa. To ho zjavne vyviedlo z miery.

„Mám na to dôvod !" povedal už pokojnejšie.

„Aký?" nevedela som, ako ďaleko môžem zájsť.

„Nestaraj sa, a daj si pohov dobre ?" zdvihol stoličku, čo ma prekvapilo, a zvieral jej operadlo, až mu beleli hánky.

„Prestaň mi hovoriť, čo mám robiť ! Tu nie si doma, aby si tu po mne mohol hulákať, jasné ?" kričala som naňho.

„Budem ti hovoriť, čo chcem ja, či sme u teba doma, či sme v škole, na párty, to je jedno ! Poslúchneš ma, inak..."

„Čo? Udrieš ma ?" po mojich slovách odišiel do kuchyne, „Tak do toho !" kráčala som mu za pätami. Náhle sa otočil, stál predo mnou tak blízko, že som cítila jeho dych.

„Dobre vieš, že to neurobím, tak ma láskavo prestaň provokovať. Mám vlastné problémy." prehrabol sa vo vlasoch.

„Aha,že si sa vyspal s ňou ?" povedala som bezstarostne, a zaliala si kávu, pričom ma celý čas sledoval. Vedel, že myslím Amandu.

„Nehovor to nahlas. Prestaň, robí ti dobre, keď ma takto vidíš ? Tak tu máš, pozri sa, trápim sa." rozhodil rukami.

„Prečo sa trápiš, veď s ňou chodíš, tak prečo by si s ňou nemohol ajspa.."

„Čo som ti povedal o tom, že už to nemáš hovoriť ?" oprel sa vedľa mňa o kuchynskú linku. Chcela som si zobrať kávu do ruky, ale bola vrelá, a ja som sa popálila.

„Au."

„Čo je ?" rýchlo zdvihol pohľad zo zeme. Pochopil, že som sa popálila,„ukáž." chytil ma za ruku. Jeho ruka na mojej ma priviedla do rozpakov, no nemôžem povedať, že to bolo niečo mimoriadne nepríjemné. Priviedol ma k umývadlu a na ruku pustil studenú vodu. Ako mi držal ruku v bruchu som cítila motýliky. Pozrela som naňho, ako ustarosteným pohľadom pozerá na moju červenajúcu ruku.

„Prepáč."pustil mi ju náhle -po čom vo mne zostalo prázdno- a znova sa chytil kuchynskej linky. Zastavila som vodu a podišla k nemu.

„Nie,ďakujem, už je to lepšie." pozrela som na svoju ruku, len aby som nemusela pozerať na jeho zmätenú tvár. Obidvaja sme vedeli,že som nemyslela stav mojej ruky.

„Nikdy to nebude lepšie. Nič nie je lepšie. Nemôžem uveriť, že som sa vyspal s Amandou." vždy ako to spomenul, ma pichlo pri srdci.

„Asi si to očividne chcel, keď si to dovolil." trpko som mu chrstla do tváre. Už som nevedela zniesť pocit, že s ňou spal, aj keď to očividne ľutoval. Bola som z toho smutná, sklamal ma, ale predsa som si povedala, že nebudem preto plakať. Mne na tom predsa nezáleží, či áno ? Bola som z toho celého zmätená. Nehnevala som sa naňho, nebolo mi ho ani ľúto, mohol si za to sám, čo mi aj rýchlo potvrdil, čím ma ešte viac sklamal.

„Asi máš pravdu. Áno, už si spomínam, chcel som to." povedal tak potichu, a zároveň tak nahlas, aby sa uistil, že som to počula, a odišiel. Potom som tam zostala nehybne stáť, ohromená jeho silnými slovami, až kým som nepočula, ako sa vchodové dvere zabuchli. Chvíľu nato prišla dole Amanda a spýtala sa ma s obrovským úškrnom na tvári: „Caspar už odišiel ? A ani sa so mnou nerozlúčil ? Och, viem prečo sa nechcel rozlúčiť. Pretože vedel, že by to skončilo ako včera. V mojej posteli."

Vhrdle mi navrela hrča znechutenia, a pri tej predstave mi bolo nazvracanie. Odišla som na dvor, nadýchať sa čerstvého vzduchu, apri odchode som počula Amandin sprostý smiech. Vonku sompremýšľala, prečo Caspar ľutoval, že sa vyspal s Amandou, noneprišla som na žiaden rozumný argument. Nakoniec to možno naozajchcel, ako sám povedal. Pri tejto myšlienke mi bolo skôr zle, nonormálne by som už plakala vo svojej izbe. Niečo sa tentoraz vomne zlomilo. Keď som sa rozhodla, že ho možno trochu ľutujem,prišlo mi to ako ešte väčší nezmysel. Prečo by som ho malaľutovať práve ja ? Za svoje chyby si opäť predsa mohol len onsám.