Vyvolená

28.kapitola

V aute bolo napäté ticho. Možno sčasti preto, čo sa dialo s mojou mamou, nechcel Peter nič hovoriť, ale cítila som, že nie preto so mnou nehovorí. Bol naštvaný na mňa, za to čo som mu spravila-objímala som sa s Casparom. Bola to chyba, sama to dobre viem, že sa k nemu nemôžem a nechcem približovať. Nechcem ? To som odkiaľ vzala ? Zostaňme radšej pri tom, že nemôžem. Ľúbim Petra,ľúbim Petra- presviedčala som sa, no moje hlúpe ja vedelo, že to ani moc nie je pravda. Mám ho rada, je pekný, je s ním zábava, a vždy pri mne stojí, teda až na chvíle, keď sa objímam s Casparom. Panebože, je taký drsný a citlivý, dobrý a zlý, znetvorený sám sebou, svojou minulosťou. Bolo mi ho tak strašne ľúto. Aby som sa nerozplakala a už som viac nemohla zniesť to ticho, začala som:

„Prečo nič nepovieš ? Vynadaj mi, alebo mi povedz, že sa nič nestalo, aj keď obaja vieme, že sa stalo, len ťa prosím, nebuď ticho."

„Môžeš byť rada, že nič nehovorím." precedil pomedzi zuby.

„Nie som, pretože neviem, čo si o mne myslíš, ako to vnímaš ty. Si nahnevaný, ľúbiš ma ešte ?" zahľadela som sa von oknom a pozerala, ako mi krajina mizne a znova sa objavuje pred očami.Čakala som, čo povie. Moje hlúpe ja, si trošku želalo, aby povedal, že už ma neľúbi, a ja som sa mohla bez výčitiek svedomia stretávať s Casparom, aj keď som vedela, že nesmiem.

„Pravdaže,ľúbim ťa. A preto nič nehovorím. Chceš hádam, aby som ti vynadal za niečo.... za niečo, čo by náš vzťah mohlo pokaziť ?Presne to robí vieš kto. Neskočím mu do pasce ako..." hľadel pred seba a znova upútal pozornosť šoférovaniu.

„Ako?" vedela som čo povie. Myslel mňa, a to ma vytočilo.

„Hope prestaň prosím ťa. Pripadáš mi, akoby si chcela, aby som sa s tebou hádal. A vieš sama, čo ti spravil, a čo si spravila ...hm,ty." konečne na mňa pozrel. Mal pravdu. Bola som si sama spôsobila, čo mi spravil. Stále som za ním chodila, akoby som si myslela, že z toho niečo môže byť, ale nebolo, a nikdy nebude.Musím prestať hádzať vinu len na Caspara, keby som sa mu nebola vtom autobuse predstavila, ani by o mňa nezakopol...možno.

„Asi máš pravdu, prepáč." chytila som ho za ruku, položil mi ju na jeho stehno, aby mohol šoférovať. Bolo úsmevné, ako sme sa dokázali vyhnúť hádke, v ktorej bol hlavným problémom...

„Prečo si sa ma pýtala, či ťa ešte ľúbim ? Chcela si tým, teda...Myslíš si, že ťa neľúbim ? Viem, že teraz je to na teba a aj na mňa dosť veľa, ale viem, že to prekonáme, spolu. A skončí sa to dobre, sľubujem. A nemaj obavy, že ťa neľúbim, pretože opak je pravdou." uisťoval ma. Bolo pekné, ako mi vyznal lásku,ale musela som tie slová počuť, iba tie dve slová.

„Ľúbim ťa." usmiala som sa.

„Vieš,že aj ja teba." položil ruku na moju, stále na jeho stehne. Ako som si myslela, nepovedal ľúbim ťa, povedal: Aj ja teba...

„Áno viem, viem." po týchto slovách sme už nepovedali nič,nepotrebovali sme to. Teda aspoň ja nie. Po chvíli sme prišli do nemocnice. Peter zaparkoval, chytil ma ta ruku, čo bolo u neho bežné prejavenie, že ma má rád, a vybrali sa do nemocnice. Dal mi letmý bozk, a vkročili sme do maminej nemocničnej izby. Vládlo v nej veľké napätie. Bol tu len Chriss, ktorý ma objal na rozlúčku a odišiel, Rob, Adrián s napuchnutými očami, a otec. Žiadna Amanda, rovná sa, žiadny Caspar. Priala som si, aby tu bol, no nechcela, nemohla, som si to priznať. Viem existovať aj bez neho.Nie nevieš, povedalo moje sprosté ja, ktoré som už zato neznášala.

„Je mi to tak ľúto, Hope." objal ma Peter. Keď ma pustil, spomenula som si na doktorove slová, a neubránila som sa slzám. Mamin stav sa zhoršil, a zostávalo jej päť, či šesť dní života. Ak mal Caspar pravdu, tak vrahovi sa plán zjavne podaril. Intuícia, že už nič nebude dobré, mala pravdu. Kto mohol ? Veď nemala nepriateľov,ona nie... Ale otec áno. Síce som ich nepoznala, ale často chodili k nám domov, a otec sa s nimi rozprával pri bráne. Potrebovala som sa o tom porozprávať, najlepšie hneď, a s otcom.