Vyvolená

34.kapitola

O tretej prišiel Peter. Tešila som sa, že ma prišiel navštíviť,pretože som sa s ním mohla zabudnúť na myšlienky, v ktorých hlavnou témou boli Amanda a Caspar. „Chýbala si mi." pobozkal ma na čelo Peter. Usmiala som, a tiež mu povedala, že mi chýbal.

„Ako ti je ?" spýtal sa a nasledoval ma do obývačky. Sadol si na gauča ja som si sadla prineho tak, že mi ovinul ruku okolo ramena.

„Sama neviem. Niekedy som v pohode, ale cítim, že mi chýba. Potom plačem, a potom som zase v pohode, až kým ma niekto nenaštve, a potom znova plačem, a stále to isté dokola." povzdychla som si.Privinul si ma ešte tesnejšie. Pri ňom som sa cítila dobre.Žiadne motýliky v bruchu, ktoré ma znervózňovali ako pri Casparovi.

„No to vieš, je jasné že plačeš, ale predsa, bol by som rád, keby si sa už netrápila." uhol pohľadom. Čo to práve povedal ? Že sa nemám trápiť nad tým, že mi zomrela mama ?

„Prepáč,ale... To ako myslíš že sa nemám trápiť ? Vieš dobre, čo sa stalo mne a mojej rodine, a pritom mi hovoríš, že nemám plakať?" odtisla som sa z jeho náručia, aby som sa naňho mohla pozrieť.

„Nehovorím,že nemáš plakať, iba si myslím, že tvoja mama, by určite nechcela, aby si sa pre ňu tak trápila. Chcela by, aby si sa s tým čo najskôr vyrovnala, aby si sa znovu postavila na vlastné nohy, a žila život taký, aký má žiť dievča v tvojom veku-bezstarostný a veselý." pozrel mi do očí, z ktorých sa tisli slzy.

„Vidíš,presne toto myslím. Plačeš pri každom jej spomenutí." podal mi vreckovku, aby som si utrela slzy.

„Neplačem preto. Plačem, pretože si povedal, čo som potrebovala počuť. Že sa nemám trápiť, že mama by to nechcela. Viem to, viem, že by nebola rada, keby ma takto videla kvôli nej. Nedokážem ale neplakať. Snažím sa, no nejde to. Keď ma nerozplače spomienka na ňu, tak je to niečo iné, niečo, kvôli čomu nikto neplače.Ja...proste plačem keď nemám." usmiala som sa naňho. Postavil sa, tak ako ja pred chvíľou, a silno ma objal, až ma tlačili ramená.

„Tak čo, naučíš sa, kedy máš plakať ?" usmial sa.

„Asi budem musieť." znova som ho objala načo ma pobozkal. Bol to pomalý, dlho žiadaný bozk. Potom sme sa spoločne zabalili do deky, zvalili sa na gauč, a pozreli si komédiu, čo dávali v telke, vraj, aby som ostala veselá celý večer. Asi o piatej som si spomenula, že musím uvariť večeru. Peter sa ponúkol, že mi pomôže.

„Zostaneš aj na večeru ?" spýtala som sa pri krájaní zeleniny, zatiaľ čo Peter opekal mäso.

„Prepáč,ale asi nie, mama potrebuje, aby som ju niekam odviezol. Mrzí ma to,rád by som zostal, keby som mohol." vysvetlil. Zostala som preto trochu smutná, ale hneď ako mi Rob povedal, že na večeru príde Lara, sa mi zlepšila nálada.

„A Nick, by nemohol ...?" nenechal ma dohovoriť Peter.

„Má pokazené auto, a ja mu to svoje teda naozaj nedám, pretože naposledy mi ho poškriabal. A mama, tá nemá vodičák." odložil mäso na tanier, a vybral sa zapiecť zemiaky.

„Aha."povedala som mierne nahnevane, a išla som prestrieť jedálenský stôl. Nevedela som sa rozhodnúť, či nachystať tanier aj za vrchstola, kde sedáva otec. S Petrom sme sa zhodli, že tam prestriem,keby náhodou prišiel domov, čím som si bola takmer istá, až kým sa neobjavil v kuchyni krátko po tom, ako Peter odišiel.

„Ahoj."pozdravil, skoro ho nebolo ani počuť.

„Ahoj,"chystala som jedlo na stôl tak, aby si každý mohol nabrať toľko,ako si sám zažiada, „kde si bol, celú noc a deň ?"