Vyvolená

40.kapitola

Vyšla som na chodbu, a Caspara nikde. Myslela som, že keď povedal, že ma počká vonku, znamená to, že ma počká na chodbe. Pozrela som sa posledný raz do izby, či som si tam náhodou nezabudla nejaké veci, no zdalo sa, že Caspar mi ich už všetky odniesol do auta. Na chodbe som sa stretla s Chloe, tuším tak sa volá.

„Ahoj,"prehovorila prvá, „už odchádzaš ?"

„Áno,Caspar ma čaká." ukázala som na vchodové dvere.

„Och,on ťa vezie domov ?" prekvapilo ju to.

„Vyzerá to tak." neisto som prisvedčila a hrala sa s nechtami.

„To je zvláštne, nikdy sa nestalo, že by nejakú kamošku s výhodami viezol domov. Buď šla vlastným autom, alebo ju odviezol jeden z nás," zasmiala sa, „ver mi, je to riadne otravné. My nie sme taxi služba, s ktorou si nás asi mýli Caspar." rozhorčovala sa.

Čože? Kamošky s výhodami, a že ja som jedna z nich ?

„Pre-prepáč,ale ja nie som žiadna jeho kamoška s výhodami." cítila som, ako začínam naberať červenú farbu.

„Čože? To vážne ? Caspar s tebou chodí ?" pýtala sa, a hneď si aj odpovedala, „Bolo mi to divné, že už asi týždeň u neho žiadna nebola, keďže predtým mal každý tretí deň inú. Fííha, ten musí byť z teba riadne vedľa." zapískala.

„Nie,nie, nechodím s ním. On totiž, vieš...chodí s mojou sestrou.Nevlastnou, teda." vysvetľovala som. Bolo divné, že si niekto myslí, že spolu chodíme. A keď Chloe spomenula Casparove "kamošky", zostalo mi zle. Muselo ich byť veľa...

„Tak prečo si spala v jeho izbe ?" prerušil ma z myšlienok jej hlas.

„Nóó...,"nevedela som, ako jej povedať, že ma zachránil, keď ma chcel niekto znásilniť, „vlastne to bolo tak, že..."

„To je nadlho." otvorili sa vchodové dvere a Caspar ma zachránil pred vysvetľovaním. Už teraz to bolo pre mňa trápne. Chloe vyzerala,že jej vôbec neprekáža takýto typ témy. Cítila sa úplne v pohode, akoby sa o takýchto veciach, a tým myslím Casparove súkromné veci, rozprávala každý deň. Pre ňu to bolo prirodzené, asi.

„Poďme,nebudem ťa čakať, kým ty tu budeš klebetiť." vyzeral naštvane.

„Pokoj,pokoj, iba sme sa rozprávali," zdvihla ruky v geste, akože ja nič, a zasmiala sa. Potláčala som smiech, no zbytočne. Obidve sme vybuchli do smiechu, a Caspar tam nepríčetne stál, a prevracal očami, čo ma ešte viac rozosmialo.

„Dobre,pôjdem sám." chytil kľúče od auta tak, aby mi nimi mohol zamávať pred očami a zabuchol vchodové dvere.

„Myslím," lapala som po dychu, „že je poriadne vytočený."

„Nebudem ťa zdržiavať, obe vieme, že je schopný nechať ťa tu. Tešilo ma, Hope." objala ma, čo ma zarazilo aj potešilo zároveň. Chloe som si hneď obľúbila.

„Aj mňa tešilo, Chloe." ešte raz sme sa krátko zasmiali, a náhlila som sa za Casparom do auta. Z prahu vchodových dverí na mňa Chloe ešte zakričala:

„Dúfam,že sa ešte stretneme."

Usmiala som sa na ňu, a tiež dúfala, že sa tak stane. V aute bolo nepríjemné ticho.

„Môžem zapnúť rádio ?" načahovala som sa po desiatich minútach jazdy za dotykovou obrazovkou, kde boli napálené rôzne pesničky, mnohé z nich mne neznáme, no stále lepšie, ako keby tu malo byť toto napäté ticho.

„Nie."odtiahol mi ruku, ani na mňa nepozrel. Hnevá sa ? Ale prečo ? Zostala som radšej ďalej potichu sedieť a hľadieť z okna.

„Hneváš sa ?" prišla nečakaná otázka na moju adresu.

„A mala by som ?" nepozrela som naňho. Hnevala som sa preto, ako na mňa ráno vyletel a ako ma obvinil z ničoho, no nechcela som prikladať drevo do ohňa.

„Neviem,asi nie." zastavil na červenú a pohľad sústredil na mňa.Nemusela som sa naňho ani pozrieť, aby som to vedela. Jeho pohľad ma pálil na pokožke ako ostré slnko.

„Tak potom sa nehnevám." klamala som mu do bledomodrých očí, v ktorom bola neistota ?

„Si si istá ?" uhol pohľadom. Zdalo sa mi to, alebo bol nervózny ?Akoby sa bál, že zistím to, o čom sa nemám nikdy dozvedieť.

„Prečo by som sa hnevala ? Nespravil si nič zlé, alebo sa mýlim ?"spýtala som sa narovinu, aby som zbytočne nechodila okolo horúcej kaše.

„Možno kvôli tomu, že som,..." nestihol dopovedať, pretože niekto za nami zatrúbil. Caspar si nevšimol zelenú. Rýchlo pridal, aby už ten uponáhľaný človek, ako ho Caspar nazval, nevytruboval. Asi po tridsiatich sekundách nás začalo to auto, čo na nás pred chvíľou trúbilo, predbiehať. Keď bolo v tej istej rovine s nami, Caspar ukázal postaršiemu mužovi prostredník. Musela som nad tým prevrátiť oči stĺpkom.

„Kvôli tomu, že ?" chcela som, aby dopovedal to, čo začal.

„Ale nič. Už to nechaj tak." a na zvýraznenie svojich slov zapol pesničky na môj vkus dosť hlasno. Boli to pesničky od skupiny,ktorú som poznala, no počúvala som len jednu ich pesničku. Black veil brides práve spievali o Novom roku, o tom, ako povstanú z popola, ako sa nevzdajú, ako veria, keď auto zastavilo pred mojím domom. Rýchlo som si vzala svoje veci zo zadného sedadla, aby nikto nevidel, kto ma priviezol.

„Ďakujem za odvoz a že si ma zachránil, keď ma chcel ten..."

„Nemáš začo." skočil mi do reči. Vedel, aké ťažké je pre mňa čo len vysloviť to, no všimla som si, že nie preto ma prerušil. Nechcel o tom počuť ani on sám. Načiahol sa, že zabuchne dvere na strane spolujazdca a odišiel.