Vyvolená

77.kapitola

Vošli sme do preplneného McDonaldu, kde som sa tomu ani nečudovala. Našli sme si voľné miesta, na ktoré sme museli chvíľu čakať, kým ľudia pred nami odišli od stola. Zložila som si z pliec koženú bundu a usadila sa. Caspar si ani nesadol, išiel pre nejaké jedlo. Nechala som ho, nech vyberie niečo aj pre mňa. Kým som len tak sedela so založenými rukami na stole a čakala, v dave som spoznala známu tvár. Viac než známu, bola mi takmer ako sestra. Keď ma uvidela,bola v rozpakoch, no keď som sa na ňu zľahka usmiala, nezaváhala,a podišla ku mne.

„A-ahoj."pozdravila ma očakávajúc, že jej poviem, nech si prisadne.Nečudovala som sa, že je tu. McDonald bol jej najobľúbenejší fastfood. A aj preto som tu dlho nebola. Pretože sme sa viac nekamarátili tak, ako predtým.

„Nevedela som, že tu budeš." pokračovala menej hanblivo. Mykla som plecami.

„A ak by si vedela, nešla by si sem ? Pozri Lara, viem, že to medzi nami teraz je také, aké je, ale nemusíš sa báť prihovoriť sa ku mne alebo ma pozdraviť. Zistila som, čo je Peter zač a že... To, že si podviedla ty Roba nemá so mnou nič spoločné. Aj keď som jeho sestra. A Peter, to je už len spomienka." komentovala som trpko.

„Takže je to už v pohode ?" pozrela sa na mňa váhavo.

„Nie, nie je to v pohode. Nie úplne. Musíš mi dať nejaký čas. Pár dní, možno týždňov. Je toho na mňa priveľa." vysypala som zo seba vyčerpane. Lara sa tvárila chápavo. Alebo sa aspoň o to snažila.V každom prípade, bola som rada, že som ju videla.

„Prepáč,"pošepla, „mohla by si to povedať aj Robovi ? Naozaj ma to mrzí,ja... Neviem, čo to do mňa vošlo. Bol to iba chvíľkový skrat...Určite. Stále ľúbim Roba..." zasekla sa. Okolo pliec sa jej omotala čiasi ruka. Chlapská ruka. V tej chvíli som sa zasekla aj ja.

„Zlato, hľadal som ťa. Už som pre nás našiel voľné miesto. Ideme ?" nakoniec ju rýchlo pobozkal.

„Peter, nevidíš,že sa rozprávam ?!" naoko sa naňho oborila. Sedela som tam s otvorenými ústami a hľadela Lare priamo do očí. Prečo ma klamala ? Prečo vravela, že časy, keď podvádzala Roba s Petrom,bol len skrat a niečo, čo sa už nedeje ? Naozaj je s ním šťastná? Netvrdila pred chvíľou, že Roba stále ľúbi ? Načo teda prosí o odpustenie, ak je stále taká falošná ?

„Ah, Hope. Prepáč,že som si ťa nevšimol. Ozaj, ako sa máš ?" so smiechom v očiach sa ma pýtal Peter. V tej chvíli sa mi zavreli ústa a vo mne vzplanul oheň. Nemohla som uveriť, že si tu budú zo mňa uťahovať. Rozhodla som sa napraviť farbu na tvári obom naraz.

„Jasné, mám sa dobre," vytlačila som zo seba, „a neboj sa Lara, určite odkážem Robovi, že ťa to mrzí, a že ho stále..."

„To nebude treba,aj tak o mne určite nechce nič počuť." prerušila ma zmätkujúca Lara. Peter sa na ňu nechápavo pozrel, jeho tvár sa z pokojnej zmenila na roztržitú. Určite chcel teraz vypadnúť a spýtať sa Lary na to, čo som tým myslela.

„Tak my už pôjdeme." ťahal ju Peter a videla som, ako ho potom capla po ramene, pretože jej silno stisol ruku. Ups, azda som nepovedala nič,čo som nemala. V každom prípade, chuť do jedla sa stratila nevedno kam. Išla som sa teda pozrieť, kde je toľko Caspar. S niekým sa rozprával na rohu, a kým som k nemu a neznámemu stihla prísť, neznámy odišiel. Odľahlo mi, že sa od neho vzďaľovala mužská postava. Žiarlila som, i keď by som nemala alebo som nemala na koho žiarliť. Asi sa s tým nikdy nevyrovnám, ale prekážal mi už len pohľad nejakého dievčaťa na Caspara, a šla som vybuchnúť od hnevu. Bola som proste taká. S prehnanými reakciami.

„Caspar."zavolala som naňho. Strhol sa.

„Hope, čo tu robíš ? Ešte som nič nekúpil, lebo..." obzeral sa dookola,akoby mal niekde ťahák, čo mi má povedať. Nadvihla som obočie.