Vyvolená

7.kapitola

Viezli sme sa v červenom Bentley a ja som ležala na zadných sedadlách,prikrytá dekou. O chvíľu sme boli v nemocnici. Previezli ma na ošetrovňu a doktor nám povedal, že to nie je nič vážne, ale tri týždne mám zostať doma. Doktor Steeve mi oznámil, že ďalšie dve dni zostanem pod jeho dohľadom. Keď som zaspávala, Caspar sedel vedľa mňa a ja som sa cítila bezpečne. Prebrala som sa na otcov hlas: „Ako sa cítiš, zlatko ?"

„Lepšie.Kde je Caspar ? Chcem sa mu poďakovať."

„Povedal,že ešte sa tu zastaví, aby sa pozrel ako sa máš a myslím, že je do teba zbláznený." usmiala sa mama a stisla mi ruku.

„Mami,prestaň !" precedila som cez zuby celá červená. Keby len mala pravdu. Nie, nie, čo to dopekla hovorím ? On nie je môj typ, navyše je bezočivý a zlý, ale aj napriek tomu je očarujúci, a tie jeho oči, ach. Potriasla som hlavou, aby som sa spamätala zo svojich hlúpych myšlienok, ten pád mi asi naozaj ublížil. 

„ Nie si hladná ?" staral sa otec.

„Nie.Je mi fajn." uistila som otca.

„Mala by si odpočívať."

Niekto zaklopal na dvere, dnu vošiel Caspar a v rukách niesol čiernu  ružu. Čiernu ? Áno, dobre vidím. 

„Oh,"povedala mama, „poď Finn, necháme ich osamote."

„Hm...,"pozrel otec prísne na Caspara, „neviem, či je to dobrý nápad Liss."

„ A Hope, prídeme s otcom až zajtra. Teraz sa ponáhľame na Adriánov futbalový zápas. Však, Finn?" oznámila mi mama a už ťahala otca za ruku.

Ostali sme sami. Začala som byť nervózna z Casparovej prítomnosti. Podal mi ružu: „Rýchlo sa mi uzdrav." Prečo povedal 'rýchlo sa mi  uzdrav ?' Ja nie som jeho !!! Zobrala som si ju: „Ďakujem,za všetko."

Naklonil sa ku mne a zašepkal mi: „Pre teba som tu vždy."

Oči sa nám stretli a obaja sme mysleli na to isté. Pomaly mi položil dlane na moje líca a pobozkal ma. Celá moja myseľ a telo sa chveli. Nikdy som sa necítila tak dôležito. Dvere sa otvorili a Caspar sa odtiahol. Vošla sestrička a skontrolovala môj stav. „Máš veľmi pozorného priateľa, Hope,"

pozrela sa na Caspara. Usmiala som sa a prijala jeho žiadosť, ktorú vyjadril bozkom a čiernou ružou. „Ja viem a veľmi si ho vážim."

Zrazu som sa zobudila na sestričkine slová: „Vyspala si sa dobre, Hope?"

Prikývla som. Nemôžem uveriť, že to bol len sen. Bol to taký živý sen a ja naivka som si myslela, že chlapec ako Caspar, pekný s dokonalým úsmevom sa môže zaľúbiť do mňa, takého obyčajného dievčaťa.Sestrička odišla a zostala som v izbe sama, no nie nadlho. Niekto zaklopal a do izby vošiel Caspar. V rukách za chrbtom niečo držal.

„Keby si chcela vedieť kde sú tvoji rodičia, odišli, keď si zaspala a mňa tvoj otec poveril, aby som na teba dával pozor. Tak som spal a potom som ti bol kúpiť darček." Ukázal mi ružu, ktorú mal schovanú za chrbtom. Bola to čierna ruža. Tá istá čierna ruža,ktorú mi priniesol aj v sne. Nie, to nemohla byť náhoda. Alebo áno ? Čudovala som sa, kde ju zohnal.

Podal mi ju: „Pre teba."

„ Ďa-ďakujem, za všetko." koktala som a prezerala som si kvet.

„Nemáš za čo." usmial sa.

Na ten okamih nikdy nezabudnem. Caspar mi kúpil čiernu ružu. V bruchu som znova zacítila chvenie. Už viem, čo to chvenie spôsobovalo.

Caspar.