Vyvolená

61.kapitola

Potichu sme sedeli na posteli, stratené vo svojich vlastných myšlienkach. Nemôžem uveriť, že Caspar bol schopný tak jej ublížiť, mala len sedemnásť ! Ale to som mala aj ja, prednedávnom... Bolo mi Chloe ľúto, ale vedela som, že je zbytočné hovoriť jej to už po piaty raz. Povedala mi, že sa cez to už preniesla, ale v očiach som jej zakaždým uvidela skrytú starú bolesť. Vedela som, že to tak nie je, ale chcela som jej uľahčiť zabudnúť na to. Takmer to isté spôsobil Caspar aj mne ! Mali sme s Chloe toľko spoločného.Nielen dobrého, ale aj zlého, čo sam nám stalo, že nás stretol Caspar,...nie, že my sme stretli jeho.

„Mali by sme sa nejako zabaviť. Rozptýliť." preťala ticho Chloe. Bola som za jej odvahu niečo povedať, veľmi vďačná. Prikývla som.

„Tak čo to bude?" pousmiala sa. Mykla som plecami, nebola som schopná niečo povedať, určite by to bolo niečo v zmysle Chloe, je mi veľmi ľúto, čo sa ti stalo. Vidím, ako sa na to snažíš zabudnúť,pretože je to ďaleká minulosť, ale ja ti to rozhodne neuľahčujem,lebo sa ti stále ospravedlňujem...A vlastne to nie je ani moja chyba, iba viem, čo si vtedy zažívala. Ja to zažívam teraz. Som skoro psychicky na dne, ale drží ma myšlienka, že Caspar chce,aby som sa vzdala, aby som bola slabá a už nemala chuť na život.A to sa mu nepodarí. Práve preto, aby nebolo podľa neho, budem silná a nevzdám boj s ním. Budem sa snažiť zabudnúť naňho,však je to len prostý človek, ktorého stále nedokážem prestať milovať, a budem schopná pozrieť sa mu do očí a povedať mu, že mi na ňom nezáleží, a že mi je úplne jedno, či mnou pohŕda bez toho, aby som sa rozplakala, alebo prejavila nejakú náklonnosť k nemu. Za nejaký ten čas strávený mimo jeho prítomnosti sa mi to podarí. Musí sa mi to podariť. Inak zostanem uväznená v Casparovom neviditeľnom objatí, ktoré ma stláča a drví moje vnútro každú jednu minútu môjho času, až nakoniec poslednýkrát vydýchnem, pretože ma bude zvierať prisilno, a všetko sa skončí.A Caspar bude bez viny. Ja budem tá, ktorá sa mu oddala, a nezabudla naňho, ja budem tá, ktorá sa nechala zatláčať do kúta, len aby ho odtiaľ mohla obdivovať, ja budem tá, ktorá bude nakoniec vždy vinná.

„Tak čo na to hovoríš ?" vytrhla ma z myšlienok Chloe. Vôbec som nevedela, o čom posledných pár minút hovorila, ale podľa toho, že držala v ruke nejaké cédečká, som usúdila, že si chce pozrieť film.Prečo nie, aspoň sa zase raz pozriem na nejaký nezaujímavý film,ktorý som už veľakrát videla, ale Chloe sa bude páčiť, a tak ma presvedčí, aby sme si ho pozreli. Ja pripravím pukance s karamelom a zaspím pred telkou. Chloe ma zobudí neskoro v noci a mne sa nebude chcieť ísť hore do postele, tak si ľahnem na gauča znova zaspím. Chloe si povzdychne a prikryje ma tenkou dekou. Z polospánku sa usmejem a ponorím sa do bolestivej ríše snov o Casparovi. Ibaže, by nebola bolestivá.

„Idem prvá."zatlieskala Chloe. Vôbec to nebolo, ako som si predstavovala. Tie cédečká, čo držala, a čo som si myslela, že sú filmy, tak to boli texty na karaoke. Boli sme v obývačke a na veľkej plazme sa spustil text Chloeinej pesničky. Musím uznať, spievala pekne. Až som sa bála spievať po nej, aspoňže sme boli doma iba my dve.Ošívala som sa, keď dospievala.

„No tak Hope,nemáš sa čoho báť." podala mi mikrofón. Neochotne som si ho zobrala.

„Ale nesmej sa !"varovala som ju s úsmevom. Prikývla a vybrala mi nejakú pesničku.Bola to Never let me go. Poznala som ju, ale nie tak celkom dobre. Tento typ hudby som totiž skoro vôbec nepočúvala. Spievala som, nechcela som prestať. Odviazala som sa tak veľmi, že na chvíľu som prestala myslieť na Caspara a na trápenie, ktoré ma poslednú dobu zužovalo. Myseľ spracovávala iba slová na obrazovke. Odrazu som si spomenula na mamu, niečo vo mne sa pohlo.Prišlo mi ľúto, že už nie je medzi nami, medzi živými. Ale aj ja sa cítim už ako mŕtva. Som nažive, ale ja to tak nevnímam.Iba... prežívam. Žiť znamená, že sa človek teší,nič ho netrápi, je šťastný. A prežívať, to len prijímate všetko, čo príde a nedokážete sa tešiť zo života naplno, pretože vás vždy niečo zlé zasiahne. Už nepoznám ten pocit, keď sa človek cíti šťastný. Neviem, aké to je žiť bez problémov, aké je lámať si hlavu nad tým, či pôjdem piatok večer spať ku kamoške, alebo pôjdem na párty. Neviem, ako sa žije normálny život dospievajúceho dievčaťa na strednej škole,ktoré je rok pred maturitou. Určite to má ľahšie, ako ja. A o to všetko ma pripravil Caspar. Jediné, za čo nemôže je smrť mojej mamy. A o tom tiež niečo vie. Stále mi tvrdil, že to nebola nehoda, že niekto sa chcel mojej mamy zbaviť. Nepovedal kto... A jasom mame sľúbila, že to zistím. Pieseň sa skončila.