Vyvolená

14.kapitola

„Máš šťastie, že si neprišla neskoro. A kde je Amanda ?" čakal ma otec doma.

„Pán Blue, my sme odišli z domu bez nej, tak aj domov asi prídeme bez nej." bránila ma Lara.

„Kde ste ju nechali, chúďa, čo si sama počne ?" bál sa otec.

„Mne je to jedno, nech si ide aj na kraj sveta, len nech sa mi nepchá do života." povedala som bezstarostne.

„Do izby, hneď!" ukázal na schody.

„To som rada, lebo som unavená. No poď, Hope." postrčila ma Lara.

Keď nás otec nemohol počuť, Lara sa spýtala:

„O koľkej, podľa teba príde Amanda domov ?"

„Ja tipujem o jednej," vošla som do izby, „a čo si myslíš ty ?"

„Nó,keď sa to tak vezme, tak asi o štvrtej."

„Počkáme ju ?" usmiala som sa šibalsky.

Nemuseli sme čakať dlho. Amanda prišla o štvrť na dvanásť. S Larou sme sa potichu prešmykli po chodbe, a počúvali sme ich na schodoch.

„Prečo si prišla tak neskoro ?" začal otec.

„Lebo som predávala hodinky." zasmiala sa Amanda.

„Preboha,Amanda je opitá." pošepkala so Lare.

„Čššt."dala si prst na ústa.

Otec pokračoval:

„Veď to boli mamine hodinky ! Prečo si ich predala ?" vykrikoval otec.

„Aby som si mohla kúpiť fľašu dobrej whiskey." povedala, akoby sa nič nedialo.

„Za koľko ?"

„Nó,fľaša whiskey stála..." bľabotala Amanda.

„Niekoľko stála whiskey, ale za koľko si predala tie hodinky."strácal trpezlivosť otec.

„Jáj.Asi za nejakých osemdesiat libier, ktoré, keď som si kúpila whiskey,záhadne zmizli." čudovala sa Amanda.

„Čože?" ovládal sa otec, aby nedal Amande facku, „Ako si sa opovážila?"

„Chceš vedieť tajomstvo ?" dúfala opitá, že otec zmení tému a zabudne na hodinky.

„Tak dobre."sadla si Amanda na lavicu, ktorá bola na chodbe. Odpila si z fľašky:„Tvoja milovaná dcérenka Hope sa fláka s Michaelom.

Lara na mňa vyvalila oči.

„Potom ti to vysvetlím." šepkala som.

„Hovoríš to, lebo si opitá." neveril otec.

„Dnes na večierku. Videla som ich, keď som išla z WC-ka, ako sa bozkávali. Chcela som vedieť viac, tak som sa schovala a sledovala som ich. Potom prišiel Caspar Justics. Zbil Michaela.

„Takže sa bili kvôli Hope ?" objasňoval si otec.

„Trafil si sa do čierneho." gratulovala mu Amanda.

„Chcem byť sám, choď do izby." rozkázal jej.

„Dobrú."zaželala a šplhala sa po schodoch. S Larou sme sa rýchlo zamkli do izby.

„Ty si sa bozkávala s Michaelom ?" neveriacky krútila hlavou.

„On ma pobozkal, bol opitý a nevedel čo robí. Ja som ho odstrčila.Potom prišiel našťastie Caspar. Bili sa a ja som tam len tak stála so strachom, že si ublížia." vysvetlila som nedorozumenie.

„A Amandu si nevidela ? Vravela, že tam bola." nechápala Lara.

„Viem,že zo záchodu vyšlo dievča, ale nevedela som, že to bola Amanda.Mala som dosť starostí s Michaelom." ľahla som si na posteľ.

„Určite bude chcieť otec vysvetlenie a keď mu povieš presne toto isté,určite ti uverí, tak ako ja." ubezpečila ma.

Lenže otec mi neveril. Ráno si ma zavolal do pracovne, do ktorej sa išlo cez spálňu.

„Prečo si mi to nepovedala ?" sadol si za pracovný stôl.

„A čo som ti mala povedať ?" chcela som vedieť.

„Že chodíš s Michaelom."

„Oci,ja s ním nechodím. Bolo to nedorozumenie. On ma pobozkal, ja som ho odstrčila."

„Tak prečo mi to nepovedala Amanda ? Že si ho odstrčila ?" podozrivo na mňa hľadel a zapaľoval si cigaretu.

„Pretože ma nenávidí. Oci, ty to nevidíš ? Robí všetko preto, aby som stratila tvoju dôveru. A ako vidím, darí sa jej." tiekli mi po lícach slzy.

„Verím ti Hope," objal ma, „ale neželám si, aby si sa s Casparom ďalej stretávala." rozkázal.

„Prečo?" žiadala som vysvetlenie.

„Preto, čo sa stalo včera."

„Ja nemôžem za to, že sa pobil s Michaelom."

„Ale môžeš." tvrdo vyslovil otec.

„Uvedomuješ si hádam, že keby neprišiel Caspar, mohlo sa stať horšie ?"nevedela som, čo mu mám povedať.

„Teraz sa ponáhľam na stretnutie s farmármi. A ty mi sľúb, že už sa sním viac nestretneš." zahasil cigaretu.

„Dobre."klamala som.

Na druhý deň som na chodbe stretla Caspara.

„Ahoj."usmiala som sa.

„Už sa nebudeme viac stretávať." zasadil mi úder.

„Je to kvôli môjmu otcovi ?" hnevala som sa a oči sa mi leskli od sĺz.

Zaváhal.Pozrel sa na zem a potom sa mi pozrel do očí: „Nie."

„Tak kvôli čomu si sa tak nesprávne rozhodol ?" tiekli mi slzy po lícach. Nechcela som plakať, ale už sa to nedalo vydržať.

„Ako vieš, že je to nesprávne ?" utrel mi palcom slzu.

„Tak prečo ?" oprela som sa o skrinky na učebnice.

„To ti nemôžem povedať." obrátil sa mi chrbtom a odišiel.

Kričala som za ním: „Nemôžeš, alebo nechceš ? Si zbabelý !"

Zošuchla som sa na zem. Prečo musím trpieť zo všetkých najviac ? Prečo práve ja ?