Vyvolená

37. kapitola

Bozkával ma pomaly, ako keby si vychutnával každý okamih, tak ako ja. O chvíľu prešiel do sebaistého tempa. Jeho ruky mi pritlačil na boky, a pomaly ma prisúval bližšie k sebe. Po chvíľke som sa odtiahla, a zastavila ho predtým, než sa to mohlo pobrať smerom,ktorý by sa mi isto páčil. Nevedela som, čo by som od toho mohla očakávať, pretože som to ešte nikdy nerobila, ani s Petrom. To, že spolu chodíme neznamená, že spolu musíme aj spávať. Peter sa o to vlastne ešte ani nesnažil, ani mi nič nenaznačil. „To nemôžeme..." chytila som mu ruky, a dala ich preč z mojich bokov. Ak som ho chcela zastaviť, nesmel sa ma dotýkať ani na kúsku môjho tela. Jeho dotyky vo mne zakaždým zapaľovali oheň, ktorý podpálil môj mozog a zdravý rozum, a nedokázala som to zastaviť, len veľmi ťažko.

„To mi je jedno." znovu ma chcel pobozkať, no uhla som sa mu.

„Nie,prestaň skôr, ako to oľutuješ. A nie len ty, ale aj ja." po týchto slovách akoby v ňom vybuchla bomba plná hnevu.

„Prečo by som to ľutoval ?" rozhodil rukami. Bála som sa, že by nás na tomto tichom cintoríne mohol niekto počuť, tak som hovorila potichu.

„Pretože ty chodíš s Amandou, a ja mám Petra."

„Choď s týmito výhovorkami do riti ! Viem, že si to chcela." namieril na mňa ukazovák a zahľadel sa mi do očí.

„Caspar,..." varovala som ho, aby ďalej nepokračoval.

„Keby si to nechcela, neopätovala by si mi bozk, nebozkávala by si sa so mnou ! Hneď by si ma odstrčila, tak ako po tých dvadsiatich sekundách. Povedz mi, že si to nechcela, a uverím ti," keď som nič nehovorila pokračoval, "tak vidíš," prehrabol sa vo vlasoch. V jeho bledomodrých očiach som videla, že je možno trošku zranený, ale hlavne, že je nahnevaný.

„Nevedela som, čo robím ! Prekvapil si ma. Prečo to robíš ? Prečo ma trápiš ? Baví ťa to ? Pretože ja už nevládzem ! Raz ma ignoruješ, potom sa so mnou normálne rozprávaš, teda tak ako to ty najviac normálne vieš, potom sa mi vysmievaš, a teraz toto. Neviem, čo si mám myslieť. Choď už, prosím. Chcem byť sama." otočila som sa a zhlboka sa nadýchla, snažiac sa zadržať slzy.

„Hope,"povedal mäkko, „nerob to. Neposielaj ma preč."

„Prečo chceš zostať ? Aby si sa mohol vychvaľovať, že som ti opätovala bozk ? Nie, to nepotrebujem." stekala mi slza po líci. Musela som v jeho očiach vyzerať ako chudera, ktorá podvádza svojho priateľa.

„Nebudem sa ti vysmievať," postavil sa predo mňa, „sľubujem." zotrel mi palcom neposlušnú slzu.

„Ja....už ti neverím. Už viac nie, nesľubuj, čo nemôžeš, čo sám nedokážeš."

„Ako chceš." bezcitne mykol plecami.

„Len prosím, nikomu o tom nehovor, dobre ?" pozrela som sa naňho s nádejou. Keby sa to dozvedel môj otec, tak by ma zabil. Dosť dlho sa snažil, aby sme sa s Casparom na seba ani len nepozreli, nie ešte sa bozkávali.

„Nebudem ti sľubovať, čo nedokážem splniť !" trpko mi chrstol do tváre moje vlastné slová jeho dokonalým a tak zvučným chrapľavým hlasom. Keď odišiel, zostala som nehybne stáť, a plakať. Prečo ma pobozkal ? Čo si tým chcel dokázať ? Že dostane tú, na ktorú ukáže, alebo v tom bolo niečo viac ? Ľúbi ma ? Nie, pochybujem,má Amandu, aj keď....

„Zabudni na to Hope, toto sa určite nestalo, zabudni na to." hovorila som si v mysli, no moje myšlienky robili proti mojej vôli, a stále mi hlavou lietal obraz mňa a Caspara, ako sa bozkávame. Stále dookola som myslela na spaľujúcu túžbu po Casparových dotykov a bozkov.

P.S.: Takže, dnes len takto málo, ale nebojte sa, budem sa snažiť do piatku napísať dosť dlhú kapitolu, aby som vám to vynahradila :D ďakujem vám za tie úžasné komenty, fakt ma to veľmi tešííí :3 a keď chcete, nájdete ma na Instagrame ako:
b.chnapekova_ 099

P.P.S.: Mám vás veľmi rada :3 a vážim si každý váš koment, názor na knihu. Mocmocmocmocmocmocmocmoc váám ďakujeeem :))