Vyvolená

85.kapitola

Iana som našla v kuchyni, ako sedí za barovým pultíkom a niečo píše na čisté papiere.

„Mhm,..."odkašľala som si ospravedlňujúco, že ruším, a zároveň som mu tak dala vedieť, že hľadám jeho.

„Ach, Hope, nezbadal som ťa, bol som do toho taký pohrúžený..." preľakol sa, keď ma uvidel, papiere hneď zhrnul do jednej kopy. Asi nechcel,aby som videla, čo si tam písal.

„Vyrušila som ťa,..." pohľad mi padol na papiere. Ian sa na ne pozrel tiež.

„Nie, vôbec, ja som len..." pozrel na mňa, potom znovu na papiere, „to je referát do školy."

„Aha," podišla som zaujato k nemu, „a o čom to je ?" hľadala som nejaký popísaný papier, z ktorého by sa dalo niečo vyčítať. No Ian mi to neumožnil. Rýchlo prešiel okolo mňa a papiere hodil do čierneho ruksaku, ktorý ležal na zemi pri kuchynskej linke.

„Nič zaujímavé, len..." keď nepokračoval, nadvihla som obočie, „len nejaké ekologické problémy planéty."

„Náhodou to neznie zle. Ak by si chcel, mohla by som ti s tým pomôcť. Vždy som vynikala v písaní esejí..." vyčarila som ten najtrápnejší úsmev, aký som v tej chvíli len mohla spraviť. Ian sa jemne zasmial.

„Nie, ďakujem, zvládnem to sám, ale tvoju ponuku si vážim." ubezpečil ma. Prevrátila som očami a vytiahla z vrecka mikiny Ianov mobil a podala mu ho.

„Ďakujem, úplne som naňho zabudol." zobral si ho a chvíľu sa s ním hral v rukách. Potom ho položil na kuchynskú dosku za sebou.

„Prepáč, že som ti ho nedoniesla skôr..." zahryzla som si do pravého líca z vnútornej strany.

„To nič, a... kde je Caspar ?" zvraštil čelo.

„Spí." odpovedala som jednoducho. Nechcela som mu hovoriť, čo sa stalo, a že mu zomrel niekto z rodiny. Bolo to nevhodné. Ak chce, povie im to sám. Ktovie, možno by sa nahneval, ak by som to jeho kamarátom oznámila ja a nie on.

„A ty ? Čo budeš robiť ?" usmial sa na mňa. Mykla som plecami.

„Pozerať sa, ako spí..." zasmiala som sa.

„No jasné, si doňho zaľúbená až po uši." podpichol ma. Začervenala som sa, no nemohla som to nijako poprieť.

„Hope ! Si to ty?! Som taká rada, že ťa opäť vidím !" zapišťala osoba za mnou, ktorá práve vstúpila do kuchyne a prerušila náš rozhovor s Ianom.

„Chloe, ahoj !"otočila som sa a podarovala jej veľký úsmev. Objala ma a potom sa trochu vzdialila, akoby na niekoho čakala. V tej chvíli sa spoza rohu vynoril Andy. No jasné, že som to hneď nevedela. Nezmenil sa, a ani Chloe. Stále to boli tí istí Andy a Chloe, ktorých som spoznala aj na začiatku. Aj keď, raz som sa nechcene stala objektom ich hádky. Bože, ako si Chloe mohla myslieť, že mám niečo s Andym ? Musím uznať, že bol pekný, ba veľmi pekný, mal viac tetovaní a pírsingov ako Caspar, ale bol tu Caspar. Neodmysliteľná časť môjho bytia na Zemi.

„Kedy si prišla ?" prerušila ma z myšlienok.

„Včera večer. Neboli ste tu." naznačila som jej, že sa pýtam, kde boli. 

„Ani sme nemohli,pretože sme boli u mojich rodičov." oznámila mi hrdo Chloe. Otvorila som ústa. 

„Čože ?Nevravela si, že sa s nimi nebavíš a že ste pohádaní ?" bola som zmätená.

„Na to zabudni,viac o tom už nechcem nič počuť. Je to v poriadku." uisťovala ma. Andy niečo zamumlal a Chloe ho za to odmenila štuchancom do rebier. Andy sa zasmial a pozrel sa na mňa.