Vyvolená

10.kapitola

Dnes je už polovica mája za mnou, teda presne štvrtok. Do školy nejdeme kvôli nejakému sviatku. Ani neviem, aký je to sviatok, hlavné je, že som doma.Pri raňajkách mi Amanda povedala: „Hope, chcela by som dnes poobede ísť na prechádzku. Nebola by si taká dobrá, a nešla by si so mnou ?" prosila.

„Rada pôjdem." súhlasila som.

„Kedy príde mama domov, otec ?" spýtal sa Adrián. Mama bola odcestovaná vo Fínsku. Pracovne.

„O týždeň aj dva dni, synak, čo ti chýbajú jej rozkazy ?"zasmial sa otec.

„Trochu aj áno. Je tu bez nej strašne ticho."

„Mám na teba nakričať bez toho, že si nič neurobil, len kvôli tomu,že tu je ticho ?" spýtal sa nadšene Rob.

„Nerob si zo mňa srandu Rob, veď vieš, ako to myslím." naštval sa Adrián.

„Toby nebol Rob, keby z každej situácie neurobil zábavu," usmiala som sa na Roba. „Prečo Lara včera nezostala na noc ? Pohádali ste sa ?" zľakla som sa, že z ich rozchodu by mohla viniť mňa.

„Nie,len má s otcom nejaké nedoriešené záležitosti. Myslím, že sato týka mňa. Ten jej otec mi už začína poriadne liezť na nervy," pozrel sa na otca.

„Panebože,no dobre zájdem za ním, ale nič nesľubujem," vzdal sa otec,„asi máš pravdu Adrián, nech už príde mama." súhlasil.

Bola som v izbe a brnkala si na gitare, keď mi na Facebook prišla správa od Lary: PRIDEM K VAM VECER. POVEDZ TO AJ ROBOVI.

Odpísala som jej: HADAM BUDES TENTORAZ PRE ZMENU SPAT U MNA

Súhlasila:TAK FAJN

Šťastne som napísala: UZ SA NEVIEM DOCKAT.

Pozrela som sa na hodinky a dopísala som: MUSIM IST AHOJ

Zaklapla som notebook, odložila gitaru a vyšla na dvor. Amanda ma už čakala.

„Pripravená?" spýtala som sa.

Mala na sebe minisukňu, tričko s ramienkami a vysoké opätky. V rukách držala maminu kabelku značky Prada. Videla, že sa na ňu dívam:„Mama mi povedala, že kým si nekúpim vlastné veci, môžem nosiť tie jej." ukázala na kabelku. „Pripravená na prechádzku ?" spýtala som sa trpezlivo znova.

„Ja áno, ale ty mi nehovor, že ideš takto." zdvihla obočie a môj výraz tváre ju umlčal.

„No dobre, ako chceš." povedala nakoniec.

Čo sa jej zdá zlé na čiernych džínsoch, šedom obtiahnutom tričku,converskách a mojom obľúbenom bavlnenom čiernom svetri ? Je to dievča niekedy s niečím spokojné ? Mám ju rada, ale je divná.

Tieto prechádzky znamenali, že sme jedna od druhej niečo chceli.

„Tak začni," vyzvala som ju, keď sme boli na ceste, ktorá mala dva kilometre a na jej konci bola hlavná cesta. Popri nej sa tiahol les.Prišli sme iba po les a začala: „Zoznám ma s nejakým chalanom."

„Tak mi povedz, s ktorým."

„Prezradím ti to po prechádzke, ešte nie som rozhodnutá."

„Fajn..."hľadala som tému, na ktorú sa môžeme baviť, „a čo škola ?"skúsila som.

„Baví ma, niekedy." usmiala sa, „Kto to tam ide ?"

„Asi Nick." odpovedala som bez toho, aby som sa pozrela a naďalej som hľadela do zeme.

„Ale prosím ťa, Nicka by som spoznala aj o polnoci. Toto je niekto iný."čudovala sa.

Zdvihla som hlavu. Oproti nám kráčal Caspar.

„Ahoj,"usmiala som sa, šťastná, že ho opäť stretávam.

„Ahoj,"šibalsky sa usmial, silno ma objal, alebo chytil ? A zatočil sa so mnou v náručí. Cítila som sa ako v siedmom nebi. A ten jeho úsmev. Keď sme sa dotočili, ešte chvíľu ma držal v náručí,desať centimetrov nad zemou, tak, aby som bola v jeho úrovni tváre.Moje otravne dokonalé zvlnené vlasy sa mu usadili na pleciach. Oči sa nám stretli: „Som rád, že si znova zdravá." a potom ma položil. Chcela som, aby sa tento okamih nikdy neskončil.

„Mám pre teba darček," usmial sa, „vyzdvihni si ho zajtra u mňa,adresu poznáš, príď o piatej."

„Ďakujem,určite prídem." potešila som sa. Medzi nás sa postavila Amanda:„Teší ma, ja som Amanda, nevlastná sestra Hope." zoznamovala sa sama.

„Viem,že si nevlastná," prekvapil Amandu.

„Ako to vieš ?" neverila.

„Pretože keby mala Hope sestru, určite by sa neobliekala ako ty," ukázal na jej šaty, „a Hope, v sobotu sa u mňa koná večierok na otvorenie leta. Si vítaná a zober so sebou aj kamošky." žmurkol na mňa.

„Určite prídem, Caspar, nemaj obavy." červenala som sa.

„To rád počujem." kútikom úst sa usmial a odišiel.

„Takže Caspar ?" uvažovala nahlas Amanda.

Po príchode domov mi Amanda povedala: „Už som sa rozhodla. Chcem,aby si mi zariadila, že budem chodiť s Casparom.

Zostala som ako prilepená: „Urobím, čo sa bude dať."

„To dúfam." odkráčala do izby.

Bol piatok a medzi mnou a Amandou vypukla vojna. Ani jedna z nás o tom ne hovorila, ale vedeli sme, že na konci bude iba jeden víťaz.

Nikto nebol doma okrem mňa, otca a Amandy. Po škole sme boli nakupovať oblečenie pre Amandu na Casparov večierok. Ja som si nekúpila nič,iba jedlo. Amanda si kúpila fialové minišaty s čiernymi doplnkami. Bolo pol piatej a o chvíľu som si mala ísť ku Casparovi pre darček. Už som bola na odchode, keď ma zastavil otec: „Ponáhľam sa na stretnutie vo vedľajšej dedine a Amande je zle. Povedala mi, že by bola rada, keby si s ňou zostala doma a dozrela na ňu." poprosil ma otec.

„Oci,veď má sedemnásť, nevie sa o seba sama postarať ?" namietala som.

„Chcem,aby sa tu cítila ako doma, Hope, skús za vžiť do jej situácie."prehováral ma otec.

„No dobre." vzdychla som.

„Hope,ty si môj poklad. Neviem, čo by som bez teba robil." objal ma a odišiel.

Vedela som, že Amanda klame, ale nepočítala s tým, že ja nezostanem zavretá doma s ňou. Chcela mi zabrániť, aby som sa stretla s Casparom.

Neviem ako, ale Amanda z tejto situácie nevyjde aspoň bez jedného škrabanca. Sľúbila som si. Za to mi zaplatí. Vykašlala som sa na celú Amandu, a počkala som kedy sa mi otcovo auto stratí z dohľadu. Potom som vyšla pred bránu a zamierila som ku Casparovi. Nebudem robiť to, čo Amanda káže. Rozhodnem sa sama. A chcela by som vidieť jej tvár, keď zistí, že som aj napriek otcovmu naliehaniu odišla. Ešte sa uvidí, kto vyhrá vojnu. Zasmiala som sa nahlas.