Vojačka ✔️

X.

Koč okolo nás presvištal. Hrýzla som si do pery. Uvoľnila som sa až keď koč zmizol za ďalšou bránou.

Čo si čakala? Že vyskočí z okna?

Troy potichu a bez jedného pohybu sledoval zatvárajúcu sa bránu.
,,Tam je môj otec." ukázal na vojaka na bielom koni prechádzať pomedzi stánky. Keď uvidek Troya, usmial sa a mieril k nám. No keď videl mňa, zamrzol mu úsmev na tvári.
,,Vitaj." usmial sa Troy na otca a on zoskočil z koňa a objal svojho syna.

Milé.

,,Ďakujem... a toto je...?" pozrel na mňa.
,,Otec, toto je Cateleya."
,,Ty si si za tie štyri dni už stihol nájsť kamarátku.. dokonca z takej diaľky." uškrnul sa a znovu som si začala hrýzť peru.
,,Otec." zavrčal.
,,Nie si ty náhodou tá..." rukami naznačil že strieľa z luku.
,,Hej som." naklonila som hlavu do prava a palcom som sa poškrabala po čele.
,,Takže si zablúdila k nám?" uchechtol sa.
,,Viac menej. Viete o čo ide?"
,,Viem, viem, bol som predsa na hrade."
,,Kedy?" nadvihla som jedno obočie.
,,Na zimnom plese. Bol som aj v stajni keď si si brala koňa."
,,Vážne?"
,,No." zasmial sa.
,,Poďte, vyriešite to doma." kývol hlavou Troy.

➳➳

,,Sme tu." oznámil vo dverách Troy a otrepal si čiapku od snehu.
,,No ale..." zamračila som sa keď všetok sneh z jeho čiapky spadol mne do vlasov. Zasmial sa a sadol si za stôl.
,,Eduard vitaj." usmiala sa Nina a pobozkala svojho muža. Zahľadela som sa von oknom.
,,Som hladný ako vlk." povedal Eduard.
,,Ja takisto." zasmial sa Troy.
,,Ty budeš musieť počkať kým prídeme z lesa...odložte to." položila som kabelu na stôl.
,,Ale to si nemusela."
,,Ale hej."
,,Som hladný. Pokiaľ sa nenajem tak nikam nepôjdem."
,,Tak potom príď.. alebo ani nemusíš." vyšla som von a dovnútra som pozerala cez okno. Pomaly vstal a popri tom niečo hovoril Eduardovi, zobral si krajec chleba a išiel za mnou.
Vedľa domu bola prístavba. Vytiahol z nej väčšie sane a do ruky vzal sekeru.
,,Poď."
,,Nemáte koňa?"
,,Áno ale to je otcov takže ho nevyužívam na ťahanie dreva. Takže nie ale mali sme."
,,Ako to?"
,,Minulý rok, keď sa končila zima prišiel nečakane obrovský mráz a už mal svoje roky... tak to neprežil."
,,Uhm..." vzdychla som si a chytila som sane za lano vedľa Troyovej ruky a pomohla som mu ich ťahať.
,,Nemusíš.."
,,Ále.."

➳➳

,,Už mi povieš kto si?" zastavil na čistinke a sadol si na jeden bok saní. Nohami sa popínal z strany na stranu.
,,No kto som? Nikto." uchechtla som sa a sadla som si vedľa neho. Ako nás tak posúval zo strany na stranu som si prišla ako na lodi.
,,Pravdu. To že si nikto ti neuverí ani somár."
,,Naozaj. Neviem kto som." rozhodila som rukami.
,,Nikto nevie kým je.. no časom to zistí."
,,Veľmi múdre, no ja som to ešte nezistila a ani to nezistím."
,,Prečo?"
,,Nemám rodinu."
,,Musíš ju predsa mať keď si sa narodila. Či ty si zo vzuchu?"
,,No jedine."
,,Určite." zasmial sa a pokrútil hlavou.
,,Pozri. Neviem kedy som sa narodila. Neviem kde som sa narodila. Neviem kto sú moji rodičia. Neviem kedy mám narodeniny. Všetko je vymyslené."
,,Dobre tak... prečo máš na plášti štyri prekrížené meče, máš vyobrazené tŕne po celom meči a vrecko zlatiek?"
,,Som.. ja.. teraz príde to, čo nechcem aby si niekomu povedal."
,,No?"
,,Som vojačka, presnejšie lukostrelec."
,,Aha a?"
,,Aké a?"
,,Nechápem. Čo je na tom, že to nemám nikomu povedať."
,,Nesmieš ak nechceš aby prišli vojaci a vyzabíjali všetko a všetkých."
,,Aký vojaci?" ozval sa za nami hrubý hlas. Z reflexu som vytiahla dýku s čižmy a hodila som ju po neznámom. Vyskočila som na nohy. Tým, že nás Troy kĺzal po snehu, letela dýka mimo. Narazila rúčkou do stromu za mužom a spadla na zem.
Stála som tam s prižmúrenými očami a s rukou položenou na meči, ktorý som mala s mierových dôvodov v pošve.
Stál tam muž, celý v bielom. Bieli dlhý plášť ktorého kapucňa bola lemovaná sivou kožušinou, bieli sveter ktorý obopínal jeho silné ruky, bledo modrá vesta, biele nohavice a hnedé čižmy.
V obrovskej ruke - v čiernej rukavici - zovieral ešte väčší meč. Už z pohľadu na meč bolo vidno že je pekne ťažký, keďže bol špičkou opretý o zasneženú zem. Alebo to bol iní dôvod - nechcel zaútočiť. Čo bolo oveľa lepšie, lebo od neho by som tým mečom dostať nechcela a to som už videla horšie veci.
,,Žiadny." pomaly som sa približovala v úmysle si zobrať dýku a v mieri odísť.
,,Pýtam sa aký vojaci?!"
,,Žiadny!"
,,Posledný krát! Aký vojaci?!"
,,Odkiaľ si?!"
,,Z Východu, hádam to je dobre poznať." zavrčal miernejšie.
,,Hm.." pokrútila som hlavou a zvrtla som sa na päte.
,,Hej!" vyštekol.
,,Poď Troy." drgla som ho.
,,Prečo?" vstal.
,,Skôr ako ma prejde chuť dodržiavať mierové dôvody." prebodla som muža v bielom pohľadom.

K mojej dýke sa asi už nedostanem.

Muž zvedavo hľadeľ na mňa a ja som spolu s Troyom kráčala hlbšie do lesa.
,,Toto mi ešte vysvetlíš."
,,Neviem čo ale dobre.."
,,Pochybujem že ti dá teraz pokoj." pokrútil hlavou.