Vojačka ✔️

III.

,,Utekaj pre stráže!" zakričala som na Morgana. Drevo som pustila na zem a okamžite som vystrela ruku s mečom.
,,Ty choď!" skočil predo mňa.
,,Vypad..."
,,Mlč a choď!" zahnal sa prvýkrát a na meči sa mu objavili najprv iskry a potom krv.
Otočila som sa a utekala do zbrojnice.

➳➳

Zbehla som po schodoch do hlavnej vojačskej miestnosti a vletela do náručia Tunovi, ktorý sa akurát chystal von.
,,Kam letíš, strela?" uchechtol sa.
,,Našli sme južanov," zamrzol a pustil ma.
,,Našli južanov!" otočil sa na vojakov, čo sedeli za stolmi.
Bez rozmýšľania vyskočili na nohy a zbierali zbroj z lavičiek a stolov.
,,Kde sú?" opýtal sa Jake.
,,Povediem vás,"
,,Ren a Chuck!" zvolal Tom na ďalších vojakov čo mali obhliadku.
,,Áno?"
,,Zoberte si vojakov a majte oči na stopkách. Prezrite každý vchod!" rozdával úlohy a každý utekal svojím smerom.
,,Desiati pôjdu so mnou!" povedal hrubým hlasom Mack.
Medzi prvými som vybehla von a rozbehla sa k jazdcovi na koni, čo bol najbližie.
Arten vysunul nohu zo strmeňa.
,,Môžem?" opýtala som sa rýchlo, hoci som už bola skoro v sedle.
Keď boli všetci pripravení, s Artenom na čele som ich viedla do mesta.

➳➳

,,Morgan!" vyhŕkla som, skočila z koňa do blata, ktoré vyšpliechlo všade naokolo a utekala som k nemu najrýchlejšie ako sa dalo.
Zafunel keď sa s nárazom oprel chrbtom o stenu domu a zviezol sa na zem.
,,Nie, nie, nie, nie, nie," zamrmlala som a hľadela som mu na zapichnutú dýku v boku. Mykol plecami a usmial sa.
,,Morgan, maj ma aj potom rád, prosím," chytila som dýku.
,,Neopováž sa! N..." zaťal päste, tlmene vykríkol a začal šťavnato nadávať.
,,Prepáč," hľadela som na dlhú dýku v mojej ruke.
,,Nemala si to robiť," zavrčal.
,,Joshua!" zavolala som na vojaka.
,,Áno?"
,,Pomôž mi ho dostať na koňa..."
,,Nechajte ma tu!" vyštekol.
,,Sme chvíľu od hradu Morg," povedala som rýchlo a pomohli sme mu vstať.
Morgana som podoprela z pravej a Joshua z ľavej strany. Ruky nám dal okolo krku a pomaly sme kráčali ku koňovi.
,,Shon, povedz im aby skontrolovali všetky domy! Od hora až dole!" zakričal odniekiaľ Tom na ďalšieho vojaka neďaleko pred nami.
Prikývol a rozbehol sa.
Vyskočila som na najbližšieho koňa a Jushua pomohol Morganovi vyjsť predo mňa.
Ak by ho aj nejako za mňa dostal, bola šanca, žeby spadol. Nie žeby sa to nemohlo stať aj teraz, no aspoň som ho mala na očiach.
,,Neopováž sa spadnúť," varovala som ho a kopla koňa do slabín. Ten pohodil hlavou a rozklusal sa. A Morgan sa roznadával.

➳➳

,,Už nemôžem," zafunel keď som ho s Mittom vliekla chodbou do ošetrovne.
,,Si predsa vojak Morgan. Ešte trochu, prosím,"
,,Neverím, že ty vieš aj prosiť," pokrútil s úsmevom hlavou. Namiesto nejakej odpovede som len pridala do kroku, čo Mitta zopakoval.
,,Zabil si ich?" opýtala som sa, keď otvoril ústa.
,,Hej, okrem jedného. Toho som nechal na vypočúvanie."
,,Dobre," prikývla som.
,,Len dúfam, že ich tu nie je viac," vzdychol.
,,To dúfame všetci," povedal Mitta.

➳➳

,,Tu si sadni," ukázala som na stoličku v ošetrovni.
,,Au..."
,,Idem po lekára, seď tu."
,,Vojačka," zastavil ma.
,,Hm?"
,,Bojíš sa o mňa alebo čo? Ja na doktora počkám,"
,,Ale ja nie." odišla som najrýchlejšie ako sa dalo.
Vybehla som na chodbu a v neďalekých dverách som uvidela slúžku.
,,Kde je lekár?"
,,Tu," ozval sa hrubý hlas z dverí za slúžkou.
,,Jeden vojak vás potrebuje,"
,,Ale ja teraz..."
,,Jeden. Vojak. Vás. Potrebuje. Prosím." naschvál som sekala. Vydýchol a upravil si biely plášť.
,,Už idem," prikývol a následoval ma.

➳➳

,,Tu je," kývla som hlavou na Morgana.
,,Tak... no... nevyzerá to pekne," skonštatoval.
Stála som za ním ako soľný stĺp a sledovala Morganovu krvavú dieru v ľavom boku.
Vyzerala nechutne, no už som videla horšie veci.
,,Musíme si ho tu pár dni nechať," povedal po chvíli a z koženej tašky si vybral nejakú tmavočervenú, sklenenú fľašu.
,,To je hádam jasné že áno," povedala som nervózne.
,,Teraz hlavne dýchať, Morgan," povedal a nalial si obsah fľaše na bielu handru.
,,A vypiť..." zaťal ruky v päsť až som čakala, že sa s nimi oženie a lekár bude hľadať zuby až na druhej strane dlhej miestnosti, plnej bielych a nízkych postelí.
,,Dýchaj," sadla som si vedľa neho a chytila som ho za rameno.
,,Tebe... sa to povie," zatínal zuby.
,,Teraz ti to zašijem, ľahni si," vydýchol lekár.
,,Choď," kývol na mňa hlavou.
,,Nie,"
,,Povedal som."
,,Ja som povedala, že nikam nejdem, Morgan."
,,To je rozkaz! Padaj!" zavrčal.
Takto mi nikdy nepovedal.
Zdvihla som bradu a prikývla som.
Pred odchodom cez dvere som mu venovala posledný pohľad, no už ležal.

➳➳

Otvorila som dvere do svojej izby, v ktorej ma už čakala slúžka.
,,Nechcem aby ste tu chodili. Nie takto neskoro," pohodila som rukou a prešla popri nej.
,,So mnou musíte hovoriť v jednotnom čísle," usmiala sa.
,,Hovorím o vás všetkých," postavila som sa ku oknu.
,,Musíme. Plníme si úlohy."
,,Aj keď si to ja vyslovene neželám?" nadvihla som obočie a stále hľadela do okna. Na tmu, ktorá sa roztiahla všade okolo.
,,Máme vám pomáhať,"
,,S? Nemám brnenie, nemám nič."
,,Vieme, no je kopa vecí s ktorými by sme vám mali pomôcť,"
,,Postarám sa o seba,"
,,Je to len málo, čím sa vám môžeme odvďačiť."
,,Za čo?"
,,Že nás chránite," v odraze v okne bolo vidno, ako sa usmiala. Pokrútila som hlavou a miestnosť pohltilo ticho.
,,Namiesto toho aby som pomohla Morganovi som hľadala vojakov. Teraz sedí v ošetrovni namiesto mňa," rozhodila som rukami a otočila sa na ňu.
,,Nemôžete to takto brať..."
,,A ako to mám brať?" sadla som si na posteľ a vyzula som si čižmy. Chodidlá sa mi konečne uvoľnili a konečne som si po vyčerpávajucom dni vyložila ubolené nohy.
,,Všetko sa deje tak, ako sa to diať má," povedala jemným hlasom.
Vzdychla som si, ruky si založila za hlavu a zapozerala sa do kamenného stropu.
,,Nechám vás. Dobrú noc," zklopila zrak a potom potichu odišla.
,,Dobrú noc," povedala som do ticha, hoci tu slúžka už dávno nebola.

➳➳

Ležala som v posteli minimálne dve hodiny, no aj cez to, že som mala oči ťažké a ledva som cez ne pozerala, sa mi nedarilo zaspať.
Zťažka som si vzdychla, prevrátila som sa na ľavý bok a nohy zhodila z postele na hrubý, svetlohnedý koberec.
Pritiahla som si naň čižmy a strčila do nich nohy.
Konečne som ich mala uvoľnené a teraz sú znova v tých vychodených a tvrdých čižmách.
Okolo krku som si uviazala koženú, hrubú šnúrku čierneho plášťa, ktorý bol podšitý tenkou kožušinou, kapucňu som si hodila na hlavu, z kúta som vzala meč v pošve a vykročila som von.
Potichu som zatvorila dvere a vydala sa chodbou a ponárala som sa do ozveny dopadania mojích čižiem na tvrdú, kamennú podlahu.
Netušila som, kam pôjdem, hoci sa mi jedná možnosť v hlave vynárala...

➳➳

,,Čo tu robíš?" nahol svoju kópiu pred dvere Luke a tým mi zabránil vstup cez hrubé drevené dvere s malým okienkom a mriežkou vo výške očí.
,,Nič, chcem sa len prejsť," mykla som plecami.
,,Tu? Vážne?" uchechtol sa.
,,Áno," pohodila som plecom.
,,Vojačka... mala by si odísť." pokrútil jemne hlavou.
,,Prečo?"
,,Len tak ti to hovorím. Ak tam vstúpiš, tak tí, čo ťa poznajú, hneď začnu kričať. Vieš ako to nemám rád a ide mi to na nervy,"
,,Viem, prečo tam asi idem?" sladko som sa usmiala.
,,Čím som si to vyslúžil?" uškrnul sa.
,,Ešte porozmýšľam. Kde máš spoločníka?" kývla som bradou na prázdne miesto na druhej strane dverí.
,,Išiel sa prejsť po chodbe," kývol hlavou za dvere. Prikývla som.
,,Tak choď," uhol kópiju a otvoril mi ťažké dvere.
,,Ďakujem," kývla som hlavou a vstúpila do páchnucej, chladnej a nepríjemnej chodby.

Ako som to tu mohla vydržať? Hniť tu päť mesiacov... v smrade... a hlavne v tme...