Vojačka ✔️

XCVI.

Sadla som si na schod celá spotená a hľadela som na tváre mužov. Mali vyvalené oči a hľadeli na muža, ktorý sa zbieral zo zeme.
,,Dobrý boj." sadol si vedľa mňa ten svalnatý muž zo včera... Anthony.
,,Ďakujem." prikývla som.
,,Ako vidím vám je lepšie,"
,,Nie."
,,Nie?"
,,Teda áno ale nie, akože mi nemáš hovoriť týmy slovami ako vám, vy. Ale ty."
,,Ale princezná." usmial sa.
,,Mňa nezáujima, že som princezná. Väčšinu života som prežila ako vojak a toto moje ja bude vo mne vždy."
,,Uhm." prikývol a uhol sa keď schádza Andrew. Na prstoch sa mu ligotali železné prstene. Také Morgan nosil na rukaviciach a vrážal ich do hlavy vojakom, aby ich zabil. Niektorí vojaci ich mali ozdobené železnými pichliačmi, ktorými dokázali trhať. No tieto boli vyčnievajúce a na konci zarovnané. Prispôsobené na lámanie, rozbíjanie...
,,Čo to máš?" postavila som sa rovno pred neho. Jeho päsť som vzala do rúk a prezrela som si ich. Štyri zabíjacké prstene. Aspoň tak to Morgan volal.
,,Nič." pokrútil hlavou a palcom mi prešiel po chrbte ruky.
,,Chceš mi povedať, že s týmto cvičích aj ich?"
,,Nie. Toto vyberám v situáciách, ktoré si to zaslúžia."
,,Andrew. Čo s tým ideš robiť?"
,,Pohrať sa. Jacob chytaj." usmial sa bez citu a hodil ich mužovi. Všetky štyri boli spojené.
,,Chcem vidieť čo s tým ideš robiť." pustila som mu teplú ruku.
,,Toto nesmieš vidieť." prešiel mi prstami po líci a obišiel ma. Naschvál som išla za ním.
,,Smiem vidieť čo chcem."
,,Aurora prosím, choď do komnaty." povedal hľadiac pred seba.
,,Nebudeš mi rozkazovať." zamrmlala som. Zvrtol sa.
,,Nerozkazujem ti, prosím ťa." povedal kľudne.
,,Nezabudni, že potom mi povieš čo si s tým robil a keď nie, zistím si to." prebodla som ho pohľadom. Slabo sa uklonil a potom kráčal s piatimi mužmi cez nádvorie k stajniam. Pred nimi tam vošiel nejaký muž v kapucni.
Zamračene som pochodovala po schodoch k hlavným dverám. Všetci muži odišli do jedálne na obed.

Musím ísť do stajne.

Pred dverami som akoby zamrzla. Usmiala som sa a cúvala som k zábradliu. Pozdĺž steny bol výklenok a viedol až k streche stajne. Šibalsky som sa uchechtla, na zem som položila všetky zbrane ktoré by ma mohli ťažiť a nechala som si len dýky na stehnách. Poobzeral som sa a keď som nikde nikoho nezahliadla, prehodila som nohy cez zábradlie a skočila som na výklenok. Kebyže spadnem...
Chrbát som pritisla k chladnej kamennej stene, ktorá ku všetkému bola klzká. Pomaly som sa presúvala. Zo stajne sa ozýval krik. Naťahovala som uši, no ničomu som nerozumela.

➳➳

S troma pošmyknutiami a jedným skoro pádom som sa dostala na začiatok stajne. Trvalo mi to hodnú chvíľu a stehná ma pálili akoby som utekala niekoľko hodín.
Problém bol, že strecha je o minimálne meter nižšie ako výklenok. Kebyže tam skočím, počujú ma a pri najhoršom sa prepadnem.
,,Do pekla." zasyčala som a hlavu som oprela o múr a zahľadela som sa na deravé oblaky.

Mám to...

Uškrnula som sa a vytiahla som dýky. Zaryla som ich do špár medzi vybrúsenými kameňmi a pomaly som sa začala rukami spúšťať dole. Dýky som nechala medzi skalami a keď som sa celou váhou stúpla na šindle, zavrzgali a zapraskali. Krik stíchol.
,,Čo to bolo?" ozvalo sa tlmene. Zavrčala som a zavesila som sa späť na dýky. Po chvíli sa zase začali hlasy ozývať, no neboli smerované na mňa. Opatrnejšie som si ľahla na šindle a začala som sa ťahať k jadru toho kriku. Zopár krát šindle zaprašťali, no ich to už nevyrušilo.
,,Dúfam, že ti toto na začiatok stačilo!" vyštekol Andrewov hlas. Našla som si škárku medzi šindľami a zahľadela som sa dovnútra. Dvaja muži držali muža, zbitého ako psa. Andrew sa opieral o drevený stĺp a vedľa neho Anthony. Jacob a nejaký ďalší muž mali na oboch rukách prstene. Preglgla som.
,,Asi ešte chce, lebo neodpovedá." pokrútil hlavou Anthony.
,,Stačilo ti to?!" zavrčal Andrew.
,,Stačilo." zašepkal muž a zaklonil hlavu, akoby hľadel na mňa. Akoby ma cez tú škáru videl...
,,Už sa jej takto nikdy nevzoprieš! V poslednej dobe robíš len problémy, Alexander." syčal Andrew.

Zbil Alexandra...

Nadvihla som obočie. Alexander mužom visel v rukách. Z nosa a obočia mu stekali cícerky krvi a čierne kučery sa mu lepili na tvár.
,,Rozumieš?" trhol ním muž čo ho držal za ruky, aby bol stále na kolenách.
,,Rozumiem, Andrew." prikývol a vydýchol.
,,Dobre. Dajte ho Sophii, poďte." vykročil k dverám.

Do pekla uvidia ma od schodov.

Začala som vymýšľať plán, ako čo najnenápadnejšie zmiznúť... alebo na neho skočím?
,,Už sa tu nebude opakovať." bol to Andrewho rozkaz smerujúci Alexandrovi. Muži ho ťahali po slame von. Blížili sa k dverám a ja som stále nič nevymyslela. Začala som sa obzerať.
Strecha bola urobená do sedlového tvaru, takže smerom k stene bol spád. Rýchlo som sa dostala na špic a skotúľala som sudy k stene. Tvárou som narazila do steny a len tak tak som sa udržala aby som nevykríkla nadávku. Otočila som sa, nohy som zaprela do múru a rukami som sa vytiahla na špic. Pozorovala som ich ponad okraj strechy. Dvaja muži ťahali Alexandra do dverí oproti schodom a Andrew s Anthonym, Jacobom a ďalším mužov vychádzali po schodoch a pomaly vošli dnu Andrew sa obzrel.
,,Čo sa tam leskne v tej stene?" zamračil sa Andrew keď spoza mrakov prešiel jeden lúč a osvietil stenu. Jeho hlas sa odrážal od múrov.
,

,To sa ti zdá. Poď."
,,Pojdem za ňou." vydýchol a potom som už len videla ako kráča schodmi poza okná na poschodie kde je jeho komnata.