Vojačka ✔️

XXX.

,,Spirit, pôjdeme." mávol som na neho a poriadne som si zívol. Pozrel som sa na ňu. Ležala tak, ako som ju uložil včera večer. Vzdychol som si. Celú noc som nespal, no teraz by som spánok určite potreboval.
Na kôpku, kde horel ešte pred nejakou chvíľou oheň, som nahádzal kopu snehu. Z koní som posťahoval deky, poskladal ich a vrátil ich do kapsí.

➳➳

Stál som nad ňou s prekríženými rukami na hrudi, akoby som čakal, že sa preberie a začne mi nadávať za to, že som ju nepočúvol.

Kiežby sa to stalo.

,,Tak fajn." vyfúkol som obláčik bielej pary a vzal som ju na ruky. Položil som ju na deku a osedlal kone.
,,Do pekla aj s tým brnením." zafunel som a zhodil som z jej koňa všetko na zem.
,,Niekto si ho zoberie." mykol som plecami a nahádzal som naň sneh. Nechal som mu len uzdu, ktorú som priviazal k Spiritovmu sedlu.
,,Takže fajn, všetko máme.." poobzeral som sa aby som všetko skontroloval. Prikývol som, vzal som ju na ruky a vysadol som na ležiaceho Spirita. Postavil sa a pomalými krokmi sme sa presúvali ďalej.

➳➳

,,Dúfam, že tu nikoho nestretneme..." zaškvŕkalo mi v žalúdku.
,,A aj že už budeme čo najskôr na hrade."
Spirit pohodil hlavou a rozbehol sa ústrety dedine v diaľke.
Utekal tak rýchlo, že sa uzda jej koňa povolila a teraz jej kôň utekal navoľno. No išiel za nami.
Celý čas som ju držal silno pri sebe, akoby jej to malo nejako pomôcť v prežití.
Oči sa mi pomaly zatvárali a silný mrazivý vietor tomu len dopomáhal. Sklonil som hlavu a čelo som si položil na jej krk pod práve ucho.
Zrak som zdvihol až keď som začul hlasy. Kapucňu som si stiahol viac na tvár a hľadel som spod nej.
,,Čo sa jej stalo?!" skočil niekto pred Spirita. Ten sa od ľaku, v akej rýchlosti sa tam ten človek zjavil, postavil na zadné nohy a ja som to neudržal. Skĺzli sme sa po sedle a spadli sme do udupaného snehu. Poriadne som ju stisol aby mi nespadla.
,,Do pekla." zavrčal som a silno som stisol oči a pery do tenkej čiarky.
,,Čo sa jej stalo?!" opýtal sa znovu. Otvoril som oči a po mojej ľavici kľačal chlapec a bral si ju k sebe.
,,Nič." zasyčal som, postavil som sa a otrepal od snehu.
,,Vidím že sa jej niečo stalo!" zagánil.
,,Daj mi ju!" zreval som. Šakredo na mňa pozrel a pomaly ju pustil. Prebodával som ho pohľadom a vzal som ju na ruky. Sadol som na Spirita. Pridal do kroku a išli sme do hradu spolu s jej koňom ktorý nás naďalej prenasledoval.

➳➳

,,Otvorte mi bránu." zavrčal som na vojaka. Vojaci si vymenili pohľady a kópie nahli k bránam na náznak, že mi otvoriť nemienia. Prekrútil som oči a pohľad mi padol na ňu.
,,Spirit..." zašepkal som a potľapkal som ho. Ľahol si a tak som sa postavil a kráčal k nim.
,,Potrebujem ju odniesť dovnútra." zasyčal som.
,,Nie je to tá vojačka?" opýtal sa jeden druhého.
,,Hej. Otvorte to!" rozohlnal sa kópiou a udrel ňou do brány. Brána sa po chvíli začala otvárať a už keď sa objavila špára cez ktorú sa dalo prejsť, rozbehol som sa a so mnou aj Spirit. Utekal som cez nádvorie, vyhýbal som sa ľuďom.
,,Čo to.." zamračil som sa a otočil. Za mnou utekali štyria vojaci.

Prečo nie..

Prekrútil som oči a utekal som ďalej.
,,Stoj!" zakričal prenásledovateľ. Zavrčal som a utekal som ďalej. Vbehol som cez podchýlené hlavné dvere a utekal som dlhou chodbou.
Vybehol som na mramorové schody a po nich som utekal na ďalšie poschodie hradu. Zastavil som na ďalšiej dlhej chodbe a obzrel som sa. Nikde nikto. Žiaden dupot čižiem či krik vojakov. Mykol som plecami a pokojne som kráčal chodbou k Trónnej sieni.
,,Pustite ma." dvihol som oči spod kapucne. Stráže otvorili a predo mnou sa tiahol červený koberec a na jeho konci stál pri mape kráľ s veliteľom.

Nejak rýchlo sa vrátili..

,,Že vás napadlo sa vrátiť! Čo sa jej stalo?" zamračil sa kráľ.
,,Čierna orchidea." pomaly som sa blížil. Pošúchal si čelo.
,,Polož ju, stráž!" zvolal. Dvere sa otvorili a dnu vošiel vojak.
,,Ja budem musieť ísť." povedal som.
,

,Dobre," mykol plecami.
,,Drž ju." podal som ju vojakovi a ten ju pevne chytil a nadvihol obočie. Keď som videl, ako mu v tých rukách visela, mal som chuť vytrhnúť mu ju.
,,Sluha." oslovil sluhu.
,,Áno vaše veličenstvo?" poklonil sa.
,,Choď po Williama."
,,Áno." prikývol a to som už kráčal dole schodmi.

Hlavne musím nájsť toho ryšavca čo si zo mňa urobil srandu. Úplne bez problému to mohla byť otrava a mohol som ju aj otráviť! On ešte uvidí.. ale odkiaľ má, že sa volám Christoph?

Sadol som si na schody a zamyslel som sa. Alebo ani nie zamyslel, skôr som vypol a len tak som hľadel pred seba. Lakte som mal opreté o kolená a ruky som mal vystreté pred sebou. Hľadel som von oknom ako znovu padá čerstvý sneh. Akoby ho už nebolo dosť. Hoci som mal sneh v láske, na niekoľko dní mi to stačilo.

Teraz sa hlavne aj poriadne vyspať.

Vytiahol som tú zapáchajúcu fľaštičku z kapsy a otáčal som si ju v ruke. Skúmal som ju pohľadom akoby som chcel zistiť čo to je. No to sa mi nepodarí, keďže som nikdy nič také zapáchajúce nevidel.. a ani necítil. Pošúchal som si nos a fľaštičku znova odložil.
,,Vaše veličenstvo, princ nie je vo svojej komnate." ozvalo sa spoza mňa. Otočil som hkavu a hneď aj postavil a rozbehol som sa hore schodmi.
,,Zašívať sa bude!" zahučal kráľ.