Vojačka ✔️

XCI.

,,Na zdravie." Andrew zdvihol krígeľ piva nad hlavu.
,,Na zdravie!" odpovedali muži za troma dlhými stolmi. Krígeľ som zdvihla len trochu nad tanier a hľadela som na svietnik. Všetci sa pustili do jedla.
,,Nie si hladná?" opýtal sa oproti mne sediaci Ress, keď som sa začala vidličkou neprítomné hrabať v jedle.
,,Ani nie... ak by som mohla, išla by som si ľahnúť." pozrela som sa na Andrewa. Prikývol a pozrel sa na ženu, ktorá sedela po boku jedného z mužov.
,,Sophia...?"
,,Áno Andrew?" zahľadela sa na neho svetlo hnedými očami.
,,Mohla by si ju prosím... alebo... idem ja." zmenil názor a vstal. Zasunula som stoličku a so sklonenou hlavou som ho nasledovala.

➳➳

,,Si v poriadku?"
,,Nie je mi najlepšie, ale... je mi dobre." preplietala som nohami po chodbe, na ktorej bol rozprestretý tmavo zelený koberec so zlatými strapcami, ktoré osvecovali fakle na stenách.
,,Pozri sa na mňa." zavrčal.
,,Hm?"
,,Nie je ti dobre." priložil mi ruku na čelo a zopár zlatých vlasov mu spadlo do čela.
,,Som v poriadku Andrew." chytila som ho za zápästie aby ruku zložil.
,,Horíš, tomu ty hovoríš v poriadku?"
,,Andrew."
,,Áno?"
,,Som v poriadku. Zaveď ma prosím do izby a choď k svojim mužom."
,,Ak ti je zle a nechceš mi to povedať... mám ísť za Chaolom a poslať ho tu?"
,,Naozaj mi nič nie je." zavrčala som.
,,Dobre." zamrmlal a pokračoval v ceste.

➳➳

,,Tu to je." otvoril dvere do komnaty. Všetko bolo ladené do tmavozelena. Bol tu veľký gauč, veľká posteľ, stôl, kozub, dva okná. Do jednej zo stien bola urobená knižnica. Každá políčka bola zaplnená a na stole bola mapa a v kúte, vedľa stolu boli zbrane.
,,Ďakujem."
,,Mám ti doniesť niečo na jedenie, pitie?"
,,Nie, ďakujem. Bude tu so mnou ešte niekto?"
,,Asi by bolo dobré aby áno, nemyslíš?"
,,Je mi to jedno. Chcem, aby sme zaberali čo najmenej miesta na tomto hrade."
,,Toto je zrúcanina, nie hrad." povedal posmešne.
,,Už som ti povedala, že si žiješ ako kráľ?"
,,Nie. Naozaj?" založil si ruky a oprel sa o zárubňu. Uškrnul sa a premeriaval si ma.
,,Áno. Ak... ak raz budem musieť byť kráľovnou, opravím túto zrúcaninu, dám ti služobníctvo a viac zbraní. Aby si mohol svojich mužov posunúť a spraviť z nich lepších bojovníkov. No, pod jednou podmienkou." zdvihla som varovný prst.
,,Akou?" uchechtol sa.
,,Nikdy sa nebudeš môcť vzoprieť môjmu kráľovstvu." posadila som sa na posteľ.
,,Ak by si mi dala tak veľa, čo nežiadam, nikdy by som sa ti nepostavil. Sfúkla by si nás ako zápalky zo svojou armádou." usmial sa.
,,A ak kráľovnou nebudem, zariadim, aby sa z tohto stalo plnohodnotné sídlo bojovníkov."
,,Ďakujem, vaša vysosť." slabo sa uklonil.
,,Bol by s teba dobrý lord." uchechtla som sa.
,,Prečo?"
,,Neviem, máš na neho výzor." mykla som plecami.
,,Myslíš?"
,,Uhm." znovu som mykla plecami.
,,Nikdy neprímem byť lordom."
,,Prečo?" nadvihla som obočím.
,,Neviem, lebo." prisadol si vedľa mňa.
,,Každý z vás... Chaol, ty, Ress, Christoph a Morgan by ste si zaslúžili byť niekým... viac. Pomohli ste mi a ja to zariadím." vykročil ku posteli.
,,Ďakujem." sadol si a natočil sa na mňa.
,,Neďakuj mi, ešte som nič neurobila. Ani neviem či vyjde to, čo sa chystám urobiť."
,,Týmto mužom je jedno či umrú. Väčšina nemá rodiny ani nič. Sú stvorení na zabíjanie a na smrť." prikývla som.
,,Kto je ten Morgan... čo ťa zbičoval?"
,,Je to môj najlepší priateľ. Najbližší."
,,A aj tak ťa zbičoval?"
,

,To urobil predtým, ako sme sa lepšie spoznali. Nemám mu to za zlé. Robil to, čo mu prikázali." vydýchla som.
,,Si silná." položil mi ruku na plece a stisol mi ho.
,,Myslíš?"
,,Hej. Povedz mi o jednej jedinej žene ktorá takto bojovala? Chaol mi o tebe rozprával. Neveril som vlastným ušiam. Predtým ako som ťa videl, som čakal, že budeš vysoká, namyslená a budeš kopa svalov... a že... nebudeš taká pekná." usmial sa.
,,V čom som teda tvoje predstavy sklamala?"
,,V ničom. Prekvapila si ma viac, ako som dovolil pripustiť. V dobrom."
,,Som rada." uškrnula som sa.
,,Som rád, že tento zhnitý Dach navštívil niekto ako ty. Možno ho raz obrátiš k životu."
,,Nič nesľubujem. Možno sa nedožijem konca budúceho týždňa."
,,To nehovor." prekrútil oči a ja som sa skoro zviezla na podlahu.
,,Ako dlho odtiaľto ešte trvá cesta k hradu?"
,,Týždeň."
,,Dobre. Povedz im, že nech nepopíjajú a nech si idú čo najskôr ľahnúť."
,,Aj my?"
,,My ostaneme. Pôjdu len oni traja. Chcem sa zoznámiť s mužmi ale potom pôjdeme už všetci. Ale chcem, aby išlo len päťdesiat mužov."
,,Prečo?"
,,Budú strážiť hradby keď ukryjem Aster do lesa. Budú ma prenasledovať. Dvadsať bude na strechách domov a hradbách a tridsať v lese. Postrieľajú všetkých, kto pôjde za nami."
,,Páči sa mi ako všetko plánuješ." zasmial sa.
,,Vďaka." vstala som a hodila som poleno do kozubu. Otočila som sa a svet sa mi krútil a nohy sa mi podlomili. Bleskovo vstal.
,,Hovoril som, že ti nie je dobre." pokrútil hlavou keď som sa zaprela o jeho hruď. Stál rovno za mnou a teraz som sa ho držala ako kliešť.
,,Andrew, nehnevaj ma. Je mi dobre."
,,Neklam mi, princezná."
,,Neklamem, lord."
,,Heh." zahľadel sa mi hlboko do očí. Dobre, že ma držal, lebo by som sa od toľkeho rozplývania už váľala po zemi.
,,Povedal si, že som pekná?" uchechtla so sa.
,,Možno." mykol plecami a svoje pery pritisol na moje. Ruky som mu dala okamžite okolo krku a on mi tie svoje položil na chrbát.
,,Andrew... mal by si ísť." odtlačila som sa po chvíli. Vlasy mal v tvári a tak som mu ich prehrabla a vrátila na miesto.
,,Vyháňaš ma, princezná?"
,,Áno." uškrnula som sa.
,,Si v mojej komnate ak by si chcela vedieť." pobozkal ma a pustil. Žmurkol na mňa a vykročil k dverám.
,,Prišlo mi to tu podozrivé." mykla som plecami. Usmial sa a zmizol. Hneď ako zavrel dvere, nohy sa mi podlomili a začala mnou triasť zimnica. Spadla som pred kozub a zabalila som sa do kožušiny pred ním. Drkotala som zubami akoby som bola len v tenkej košeli a nohaviciach v snehovej búrke. Chcela som sa dostať k posteli, no bola som slabá. Akoby zo mňa niečo behom chvíle vycucalo poslednú silu. Posteľ bola v tejto chvíli neuveriteľne ďaleko.
,,Postav sa. Si Aurora." vračala som cez drkotajúce zuby, ktorými som si skoro odhryzla jazyk. Nevládala som. Oprela som sa o kamennú stenu kozubu a hriala som sa, až pokým ma nepohltila tma.