Vojačka ✔️

XXVII.

,,Mám zlý pocit." prerušila som ticho.
,,Tak ho vymeň za dobrý."
,,To sa ľahko povie." prekrútila som oči.
,,Aj mňa by zaujímalo kde všetci zmizli, išli sme tesne pred nimi... nechápem." povrtel hlavou.
,,Čo ked ich ovládli halucinácie a ich rozum si vymyslel postavy nahrádzajúce nás a išli za nimi?"
,,Aj to je možné, ale podľa mňa by sa skôr pozabíjali. Ale človek nikdy nevie čo to spôsobí." vzdychol.
,,Uhm.." prikývla som.
,,Hej a nepovieš mi už ako sa voláš?"
,,To by si mi mohol povedať už aj ty."
,,Dámy majú prednosť." na očiach mu bolo vidno že sa usmial. Hmla slabla, no stále jej bolo dosť.
,,Ooo aký gentleman." zasmiala som sa a on sklonil hlavu.
,,Heh.. čo si si myslela? Že keď som tajný muž, čo lieta bezhlavo po lese, špehuje hoci koho a len tak sa pletie kade-tade tak neviem ako sa mám správať k ženám?"
,,Možno.. trochu.." mykla som plecami.
,,Dalo sa čakať." uchechtol sa.
,,Nechcela som si robiť zlú mienku, ale môj život ma naučil robiť si len tie."
,,Chápem."
,,Mal.. alebo máš život aký si chcel?"
,,Niekedy. Niekedy som rád tam kde som a kto som a niekedy ľutujem žo som tým kým som."
,,Uhm." prikývla som.
,,Ty?"
,,Nechcem svoj život riešiť."
,,Alee."
,,Nie." pokrútila som hlavou.
,,Ako chceš, ale raz mi to povieš."
,,Pochybujem."
,,Ja v to naopak verím." mykol plecami.

➳➳

,,To čo?" zastavila som pred drevenými kládami.
,,Most."
,,Všimla som si."
,,Si všímavá." zasmial sa.
,,Ďakujem.. hej a na ten most ja nejdem."
,,Naša vojačka sa bojí?"
,,Nie, ale naisto spadne."
,,Uisťujem ťa, tento most nespadne. Ak mi neveríš pôjdem prvý."
,,Hej ale ty môžeš prejsť a potom spadne keď pôjdem ja."
,,Mám ťa vziať na ruky?"
,,Len to nie." vzdychla som si.
,,Tak pohni kostrou."
,,Hej mimochodom.. táto priepasť ide cez celý les?"
,,Zrejme hej."
,,Čo keď spadli?"
,,Toto nie je jedniný most."
,,Dúfam, že toto nie je jediný pevný most."
,,Tak poď. Postavím sa dostredu, ty prejdeš a potom pôjdem ja, dobre?"
,,Pôjdeme naraz."
,,Nemusí nás udržať."
,,Ale buď spadneme spolu alebo prejdeme spolu. Nikto si potom nemusí vyčítať, že ten druhý zomrel vďaka nemu."
,,To znie rozumne." prikývol.
,,Tak teda poďme."
,,Dobre." prikývla som a kone naraz stúpili na klády.
,,Idem prvý?"
,,Idem ja." predbehla som ho a pomalými krokmi sme sa presúvali ďalej.

➳➳

,,Vidíš to?" zastavila som.
,,Čo?"
,,Na konci mostu niekto stojí."
,,To sa ti zdá."
,,To sa mi nezdá." zavrčala som.
,,Pusti ma." snažil sa prejsť okolo.
,,Nie.. naozaj tam nikto je."
,,Do pekla." zasyčal.
,,Čo?"
,,Hovorím ti, že tam nikto nie je!" ukázal dopredu.
,,Je. Nejaká vysoká postava."
,,Poď ku mne."
,,Kam?"
,,Na koňa do pekla!"
,,Nejdem." zamračila som sa a kôň sa pohol.
,,Nikto tam nie je!"
,,Neklam mi!"
,,Ak by tam niekto bol, ten kôň by teraz asi tak pokojne nestál!"
,,Čo keď sa nebojí?"
,,To určite."
,,Ak sa bojíš tak tam nechoď." mykla som plecami.
,,Hovorím ti, poď ku mne na koňa!" vyštekol.
,,Čoho sa najviac bojíš?" opýtal sa po chvíli a hľadeľ na postavu na konci mosta.
,,To je hádam moja vec." obrátila som oči v stĺp.
,,Bojíš sa?" opýtala som sa po chvíli hľadenia na obrovský tieň.
,,Ty by si sa mala báť! Nie ja.." zamračil sa.
,,Takže bojíš. Pohla sa!"
,,Je tam hustejšia hmla ako tu!"
,,No a?"
,,Už sa ani nehni s tým koňom!"
,,Lebo ty si povedal.. idem za ňou. Čo keď nás privedie k vojakom?"
,,Nevymýšľaj a okamžite zastav!"
,,Ja idem a ty choď von z lesa."
,,Nenechám ťa tu!"
,,Dobre. Ale ja chcem aby si ma tu necha... už skoro zmizla! Musím ísť za ňou!" zhíkla som akoby ma niečo ovládal. Rozbeh koňa naberal na obrátkach.
,,Okamžite stoj!" zreval no nepočúvala som ho. Utekali sme v hustej hmle za čiernym tieňom ktorý sa stále vzdiaľoval.

➳➳

Po chvíli som koňa zastavila, keď tieň stál na mieste. Zoskočila som z neho a pomaly som k nej kráčala. Vychádzali od neho tajomné zvuky a dudneli mi v hlave. Bola som čoraz bližšie a sledovala som len ju. Bolo mi jedno, že lámem kvety a potkýňam sa na konároch.

Kvety!

Okamžite som sa otočila. Zlomená orchidea rovno pod mojou nohou. Srdce sa mi rozbúchalo ako zvon a dýchala som akoby ma naháňala svorka vlkov. Rýchlo som odskočila no cítila som, ako ma začína škrabať v nose. Kýchla som si a niekde v dialke zaprašťali konáre. Utrela som si nos a keď som zdvihla hlavu, predo mnou stála vysoká, čierna postava so svietiacimi bielimi očami a namiesto rúk mala krídla. Otvorila papuľu, zrevala a zamávala krídlami akoby chcela vzlietnuť. Nápor vzduchu ktorý na mňa poslala ma poslal k zemi. Dlho netrvalo a postavila som sa. Chytila som rukoväť meča, no bola akási mäkká. Zahľadela som sa na ňu, no namiesto rukoväte som v ruke držala hada. S obrovskými očami som ho odhodila a rozbehla som sa preč. Rev toho stvorenia sa mi ozýval dookola v hlave. Utekala som ako o život a uhýbala som sa konárom na ktorých boli obkrútené hady a vystrekovali jed. Zem podo mnou sa akoby zmenila na vodu a ja som bola loď.. loď v búrke. Kolísalo ma a videla som ako sa zem vlní. Vyšplhala som na strom a tam som sa posadila.

Žiadne hady.. žiadne monštrum.. ticho..

Nachvíľu som si oprela hlavu o strom a zhlboka som dýchala. Sklonila som hlavu až keď som začula znovu praskajúce konáre. Zamračila som sa a na neďalekom strome, na konároch boli uviazané tri laná. Srdce sa mi znovu prudko rozbúchalo a zoskočila som zo stromu. Podišla som ku kývajúcim sa postavám.
,,Morgan!" skríkla som a okamžite som vytiahla dýku s čižmy a preťala som ňou lano. Nehybné telo spadlo na zem. V očiach som mala slzy a snažila som sa nejako jo prebudiť.
,,Morgan! Morgan nesmieš!" plakala som a jeho nehybné telo som si vyložila na kolená. Nič. Fialové pery, krv okolo krku, takmer priesvitná koža. Čelo som si oprela o to jeho a plakala som a dúfala, že by ho slzy mohli dostať k životu. No to sú obyčajné rozprávky. S plačom som položila jeho telo na zem a prikryla som ho plášťom.
,,Princ?!" stislo mi srdce, prerezala som lano a telo budúceho kráľa spadlo na zem. Pozrela som sa na postavu vedľa.. muž v bielom. Mal na tvári masku, ktorá vyzerala, akoby ju mal k tvári prilepenú.
Prerezala som lano aj nad mužom a všetky tri telá som dala k sebe a prekryla som ich plášťom. Nemohla som na tie mŕtve tváre pozerať.
Kľakla som si za nich a plakala som najviac ako sa dalo.
Toto je môj najväčší strach. Bojím sa, že stratím ľudí, ktorí mi pomohli, s ktorými som niečo zažila a majú blízko k môjmu srdcu..

Zlyhala som. Zlyhala!

So slzami v očiach som zdrapila dýku a čepeľ som obrátila proti mne. Pokrútila som hlavou nad tým, že som ich nedokázala chrániť. Ruky som začala zohýňať a dýka sa približovala. Keď bola blízko k mojej hrudi, zapichla som ju hlboko do srdca. Potichu som sa zvalila na zem k telám ľudí, ktorí boli pre mňa všetkým, možno som ich nepoznala najlepšie a najdlhšie.