Vojačka ✔️

XXXI.

POHĽAD WILLIAMA

,,Tu som," vošiel som do siene a ostal som stáť vo dverách a hľadel som na ňu. Zamračil som sa a kráčal som k vojakovi ktorý ju držal v rukách.
,,William, kade chodíš, že si nebol zase vo svojej komnate?"
,,Čo sa jej stalo?"
,,William..."
,,Pýtam sa, čo sa jej stalo!" vzal som si ju na ruky.
,,To ti mal povedať ten v tom bielom."
,,Ale nepovedal,"
,,Výpar z Čiernej orchidei."
,,Čo? Nie..." zťažka som vydýchol.
,,Nuž áno," vzdychol si.
,,Nesmie zomrieť, otec!"
,,Ako jej mám pomôcť?" pobral sa pomalým krokom a sadol si na trón.
,,Ja neviem! Ale pomôcť jej treba," zasyčal som.
,,Povedz slúžke nech ide po lekára,"
,,Lebo on bude vedieť," prekrútil som oči. Otočil som sa a kráčal som preč.
,,Kam s ňou ideš?" zvolal otec.
,,Nenechám ju predsa tu," povedal som len a kráčal hore schodmi až k mojej komnate.

➳➳

Vojak mi otvoril dvere a pomaly som s ňou vošiel.
Položil som ju na posteľ a uprene na ňu hľadel. Zo zamyslenia ma až vytrhla myšlienka, že by som jej naozaj mal nájsť pomoc.
Vyšiel som z dverí.
,,Choď rýchlo pre lekára," povedal som vojakovi. Prikývol a rychlim krokom kráčal preč. Obzrel som sa za seba a pozrel som sa na ňu. Zatvoril som dvere a kráčal som chodbou a schodmi dole do kuchyne.

➳➳

To čo má byť?

Kráčal som späť do komnaty s pohárom vody pri perách. Z izby bolo počuť len buhot a k tomu ani jeden z vojakov nestál pred dverami.
Podbehol som k dveram a rýchlo ich otvoril.
Ležala na zemi a vedľa nej bola rozbitá váza.
Rýchlo som vošiel do izby, pohár položil na mapu a kľakol som si k nej a vytiahol si ju na kolená.
,,Hej... heeej," potľapkal som ju po líci.
,,Pustite ma," zašepkala so zatvorenými očami a snažila sa dostať z môjho zovretia.
,,Žiješ," slabo som sa usmial.
,,Prosím, pustite ma." rukami sa zaprela do môjho brucha a snažila sa odtlačiť, no bola príliš slabá.
,,Si v bezpečí, si doma," zašepkal som od radosti, že sa prebrala.
,,Nie som doma," otvorila oči. Zabudol som dýchať.
Nepozerali na mňa nádherné zelené, no oči čierne ako uhlie. Zamračil som sa.
,,Čo sa ti stalo?"
,,Nechajte ma!" zasyčala.

POHĽAD VOJAČKY

,,Nie som doma," otvorila som oči a zahľadela som sa na tvár toho, čo ma stále držal v rukách a nechcel ma pustiť.
Zamračil sa a skúmal mi tvár. Nechápavo som nadvihla obočie a stále som sa snažila odtlačiť.
,,Čo sa ti stalo?"
,,Nechajte ma!" zasyčala som a konečne ma pustil. Z jeho kolien som dopadla na tvrdú zem. Otočila som sa na druhý bok a snažila som sa postaviť.
,,Poď." podal mi ruku.
,,Povedala som, aby ste ma nechali!"
,,Nebudeš sa tu rozkrikovať, dobre?" čupol si ku mne.
,,Chcem ísť preč." sadla som si, kolená som si k sebe pritlačila a objala ich rukami.
,,Kam?" sadol si vedľa mňa.
,,Preč." postavila som sa a ťarbavým krokom som sa približovala k dverám.
,,Stoj." vpochodoval mi do cesty.
,,Nechajte ma!" obišla som ho a to sa mi už konečne začala vracať sila do nôh.
,,Je to rozkaz! Okamžite stoj!"
,,Aký rozkaz?" zasmiala som sa a otvorila som dvere.
,,Niečo som povedal!" zakričal.
,,Samozrejme." prekrútila som oči a rozbehla som sa po chodbe dole schodmi.
,,Stoj!" zakričal znovu a to som už bola niekde dole a on hore. Pokrútila som hlavou a utekala som ďalej.

Musím sa dostať von!

Utekala som čo mi nohy stačili. Zastavila som až pred hradom aby som sa poriadne nadýchala. Život na nádvorí sa zastavil a všetci hľadeli na mňa.

Čo zas?

,,Ani sa nepohni!" zreval niekde za mnou.
,,Zase on," zašepkala som si a rozbehla som sa ďalej.
,,Chyťte ju!" zvolal, no to som už trielila naprieč nádvorím. Rovno k hnedému koňovi, ktorého držal drobný chlapec.
,,Stoj!" zakričal nejaký vojak, ktorý sa ku mne rútil.
Vyškriabala som sa do sedla, kôň sa zľakol a začal poskakovať zo strany na stranu.
,,Pusti ho!" vykríkla som chlapcovi, ktorý ho držal a snažil sa ho skrotiť. Zdrapila som uzdu.
,,Hijó!" zvrieskla som a kopla koňa do slabín. Ten sa rozbehol rovno da náruče vojakom.
Rútil sa príliš rýchlo a divoko, a tak sa vojaci radšej uhli a priechod popod bránu nechali voľný.
Usmiala som sa a trielila mestom dole.
,,Rýchlo!" ozval sa za mnou krik.
Popohlanala som koňa a o chvíľu ho zatiahla do ulice.
Zoskočila som z neho do udupaného snehu, strelila ho po zadku aby sa rozbehol jedným smerom a ja som sa rozbehla druhým.
Prebiehala som cez ulice, sem-tam cez neširoké medzery medzi domami, až som sa pomaly začala približovať k lesu.
,,Au!" v tej rýchlosti som zvalila nejakú ženu s košíkom. Z kotrmelca som sa rýchlo zdvihla a utekala som ďalej.
,,Prepáčte!" zakričala som ešte rýchlo.

Len ma nedobehuj!

Prosila som a utekala som kade sa dalo.
Prvýkrát, odkedy som opustila koňa som sa obzrela. Bol za mnou. Hoci ešte ďaleko, no bol tam a hľadel rovno na mňa.
V duchu som zarevala.

Kiežby sa tak nešmýkalo.

Pridala som ešte viac. V niektorých chvíľach som išla šmykom a hľadala rovnováhu, dvakrát som aj spadla na bok, no nejako som sa pozviechala a trielila ďalej.
Nakoniec sa mi po tom nekonečnom behu podarilo vbehnúť do lesa. Letela som ako šíp.

➳➳

Kam teraz?

Zastavila som uprostred zasneženej lúky. Z diaľky už bolo počuť koňa. Pokrútila som hlavou a rozbehla som sa k stromu. Snažila som sa na neho vyliezť, no nohy sa mi šmýkali.
Obzrela som sa. Neďaleko lúky sa už motal kôň.
Slabými rukami som sa zaprela do konára a vyštverala som sa hore. Oprela som sa o strom a hľadela som na približujúceho sa koňa s jazdcom.

Do...

Zasyčala som v duchu. V tej rýchlosti a v tom všetkom som aj zabudla, že za mnou zostávali stopy.

Tomu sa vraví nenápadnosť.

Ticho som vydýchla keď sa už pomaly blížili k stromu. Zatvorila som oči, akoby som si myslela, že led nevidím ja ich, tak neuvidia ani oni mňa.
Otvorila som oči a oni nikde neboli.
Poriadne som sa poobzerala. Naozaj nikde nebol.
Zoskočila som zo stromu a pomaly a opatrne som sa vybrala preč.
,,No, teraz mi môžeš vysvetliť čo sa ti stalo," chytil ma za ruku a stiahol ku sebe. Chytil ma za ramená a prebodával ma pohľadom.
,,Nechajte ma!" začala som sa vrtieť, no pevne ma držal a nepúšťal.
,,Povedal som niečo,"
,,Keď ma pustíte."
,,Aby si mi ušla?" zasmial sa.
,,Nie, aby som vám to vysvetlila."
,,Fajn, len neuteč... prosím."
,,Dobre." prikývla som a pomaly ma začal púšťať. Keď mal ruky už skoro pri tele, otočila som sa a rozbehla som sa preč. Obzrela som sa za ním. Stál tam s rukami prekríženými na hrudi. Usmiala som sa a keď som otočila pohľad, vpadla som rovno do náruče vojakovi. Mykala som sa, no on ma aj tak ťahal k princovi.
,,Vedel som to." pokrútil hlavou.
,,Pustite ma!"
,,Povedz, čo som ti urobil."
,,Nič."
,,Tak?"
,,Nepoznám vás!" skríkla som.