Vojačka ✔️

LXXI.

,,To akože prišla v tých všetkých maringotkách?" opýtala som sa a kráčala som ku kope ľudí pred dvoma maringotkami.
,,Čo ty vieš, možno je rozporcovaná." zasmial sa Chaol. Nadvihla som obočie a taktiež som sa zasmiala.
,,Nemali by sme si robiť srandu, ešte nás bude počuť... tak sme skončili." mykla som plecami.
,,Asi hej."
,,Takže toto je jej poskok? Odkedy baba robí cirkus?" nadvihla som obočie a zahľadela som sa na vychrtlého muža, ktorý bol celý vyobliekný do čierno-fialového odevu a na hlave mal klobúk.
,,Príďte si dať vyveštiť budúcnosť! Len za tri strieborné na štyri otázky! Päť strieborných na sedem otázok!"
,,Máš peniaze?"
,,Uhm." začal sa hrabať vo vrecku až vybral zopár strieborných a jedenu zlatku.
,,Nezdá sa mi to." pokrútila som hlavou a zobrala som si zlatku.
,,Ani mne. Baba nikdy neschádzala z hôr. A keď hovorím nikdy, tak naozaj nikdy."
,,Mám nápad. Pokiaľ budem dnu, opýtaj sa všetkých kto tam bol a koľko zaplatili a samozrejme toho mesiačika spútaj."
,,Akého mesiačika?" uchechtol sa.
,,Veď toho." kývla som na muža.
,,Aha." zasmial sa a začali sme sa predierať ľudom.
,,Neviem prečo práve mesiačik." uškrnula som sa a zastavila som pred maringotkou.
,,Ja som myslel, že sa podobá na tie mesiačiky." rozosmial sa.
,,Bohovia, Chaol, si strelený?" uškrnula som sa.
,,V-vojaci." zakoktal sa muž. Hoci to povedal pošepky, rozumela som.
,,Áno vojaci a chceme ísť dnu. Peniaze dám až babe."
,,D-dobre, pane." prikývol muž a popod masku som sa uchechtla.

Že pane.

Vyšla som po drevených, skladacích schodíkoch a muž mi otvoril dvere.
,,Rob čo máš." povedala som Chaolovi a vošla som dnu. Zabuchla som dvere. Na konci maringotky sedela starena, pred ktorou bol stôl a na ňom priesvitná guľa na stojane. Po stenách boli povešané tapisérie s rôznymi znakmi, na väčšine boli hviezdy, ktoré som už niekde videla, no neviem kde. Ale celkovo to bolo prázdne. A už len to mi potvrdilo, že toto žiadna baba Železnonechtá nebude. Už len preto, lebo čarodejnice veľmi rady zdromažďujú veci. Od kostí až po ohryzky z ovocia.
,,Sadni si chlapče."

Klamári.

Pokrutila som hlavou a sadla som si na stoličku. Keby mala aspoň železné nechty! Na hlave mala rúžovú šatku, sivé vlasy v drdole a hnedé oči s červenými žilkami mala napuchnuté. Nohy som pohodlne vystrela a znudene som vzdychla.
,,Koľko chceš otázok?"
,,Otázok budem mať toľko, koľko budem chcieť. Potom ti zaplatím." pozrela som sa na poličku na ktorej boli malé nádobky s pokrutenými hrdlami.
,,Tak sa teda pýtaj."
,,Prečo okrádate ľudí?"
,,Neokrádame."
,,Dobre, som muž alebo žena?"
,,Muž. Pane. Ste silný muž, ktorého len tak niečo neprekoná."
,,Koľko mám rokov?"
,,Dvadsať štyri." povedala istým hlasom. Moje vnútro zamieralo smiechom.
,,Mám ženu?"
,,Nie." 
,,Zaujímavé. Ak ste práva čarodejnica, viete ako sa volám."
,,To neviem môj pane."
,,A že neokrádate." vstala som a červenú tekutinu z nádoby som si vyliala na meč, aby vyzeral ako od krvi.
,,Čo to robíte?!"
,,Chcela som vás zabiť ale ušetrím vás. Toto si vezmem." vzala som mešec spod stola a kráčala som von.
,,Odpovedala som vám na všetky otázky."
,,Som žena." zasmiala som sa.
,,Ako som to mala vedieť? Zľutuje sa! Z čoho vyžijeme?"
,,Veď ste čarodejnica, mali by ste to vedieť." uchechtla som sa.
,,Prosím!"
,,Radim vám, odídete čo najskôr a prestaňte s týmto, lebo si vás nájdem a toto už nebude falošná krv." zabuchla som dvere a postavila som sa na schody. Po všetkých ľuďoch som preletela pohľadom a upútali ma hlavne dvaja muži, ktorý stali ďalej od ľudí. Boli od hlavy po päty v čiernom, s čiernymi šatkami cez tváre. Ruky mali za chrbtom a plášte im viali. Prižmúrila som oči a zišla som dole.
Muž bol spútaný o koleso maringotky a Chaol sedel na druhom povedľa. Ľudia boli rozdelený na skupiny.
,,Na." hodila som mu mešec. Ľudia vystrašene pozerali na čepeľ, pokrytú červenou farbou.
,,Vy ste ju zabili?!" skríkol muž. Mykla som plecami a utrpela som čepeľ. Pozrela som na Chaola a ten spustil.
,,Sú rozdelený. Tu sú tí, ktorý platili tri strieborňaky a tu tí čo platili päť. Nikto neplatil viac, len ona, zaplatila osem."
,,Dobre, rozdelíme im to." prikývla som a vybrala som niekoľko strieborňakov z mešca a začala som ich vracať ľuďom. Očkom som sa pozrela na miesto, kde muži stáli, no už tam neboli.

➳➳

,,Nikdy neverte týmto pocestným maringotkám! Hlavne nie, ak vám povedia, že v nich sedí čarodejnica! Čarodejnice si nikdy nesadnú niekde, kde majú klamať ľudí!" hovorila som hlasno z celého hrdla.
,,Ani keď to bude za jeden strieborňak." doplnil ma Chaol.
,,Tak." prikývla som a z kolesa som skočila do snehu.
,,Ideme späť do hostinca, zoberieme všetky veci, zaplatíme a padáme."

➳➳

,,Ako si zistila, že nie je baba?" opýtal sa keď sme vyšli z Crownu, čo nám trvalo dosť dlho keďže Chaola prenásledovala skupinka žien, ktoré sa pri každom jeho slove roztápali. Aj keď im povedal vypadnite, triasli sa im kolená a na tvári mali výraz ako keby videli najkrajšieho človeka pod slnkom.
,,Ozajstná baba by mi asi nepovedala že som muž, že."
,,Ona ti povedala že si muž?"
,,Hej a že mám dvadsať štyri."
,,Bohovia." rozosmial sa.
,,Hm." mykla som plecami.
,,Vážne si ju zabila?"
,,Nie. Len som ju varovala."
,,Dobre." prikývol. Pomrvila som sa v sedle môjho nového koňa, vybrala som meč a začala som ho leštiť.
,,Chaol, kto to bol?" opýtala som sa zamyslene s pohľadom upreným na meč.
,,Kto bol kto?"
,,Ten muž v hostinci." pozrela som na neho popod obočie.
,,Nepoviem ti to."
,,Prečo?" vystrela som sa.
,,Nenávidím ho, konečne som na neho zabudol a zase sa objavil. Nechcem sa o ňom rozprávať."
,,Aspoň mi povedz čo ti spravil."
,,Zabil mi... to je jedno." vzdychol.
,,Ouch." zahryzla som si do pery a vrátila k lešteniu meča.

Mala si držať jazyk za zubami!

,,Čo ti hovoril?"
,,Že bol v hore po nejaký kvet." pokrútila som hlavou.
,,Uhm. Do večera budeme pod horami. Jedla máme dosť, kone máme silné. Pôjdeme mimo ciest."
,,Prečo?"
,,Povedala si, že nás sledujú. Nepôjdeme predsa po ceste."