Vojačka ✔️

XXIX.

,,Kam ste mali namierené?"
,,Do Brezovej hory,"
,,Ste s kráľom?"
,,Áno... bohovia ešte kráľ," zaklonil som hlavu a zavrčal.
,,Pokojne, vyviedol som ich von z lesa a už sú zrejme niekde pred horou,"
,,Naozaj?" prižmúril som neveriacky oči.
,,Áno, poslal ma aby som vás našiel."
,,Musím ísť za ním.." zahľadel som sa do jej krásnej, no umierajucej tváre.
,,Teraz ju hlavne čo najskôr odnes do bezpečia."
,,Kam?"
,,Zrejme na hrad,"
,,Pokým tam prídem, tak už bude mŕtva," zasyčal som.
,,Je to možné, ale nie pravdepodobné. Mohla by prežiť."
,,A čo jej pomôže keď ju odnesiem na hrad?"
,,Bude ďalej od lesa a..." zasekol sa.
,,A? To ju mám nechať ležať nech sa z toho sama dostane?"
,,Nedá sa jej pomôcť."
,,Čo?" zažmurkal som.
,,Pokiaľ má silné telo, dokáže sa z toho dostať, keď nie tak zrejme už ju máš mŕtvu v rukách."
,,Nie je nič čo by jej pomohlo?"
,,No..."
,,Musí byť."
,,Počkaj." začal sa hrabať v sedlovej kapse. Kôň sa pohol a zastavil vedľa mňa.
,,Čo?"
,,Daj jej toto." podal mi malú, zelenú fľaštičku.
,,Čo... fuj! To čo je...?" išiel z nej príšerný zápach ešte aj keď bola zatvorená.
,,Malo by jej to aspoň trochu pomôcť. Šťastnú cestu." kývol hlavou, otočil koňa a utekali preč.
Vzdychol som si a odložil som zapáchajúcu fľaštičku, hrozne ma z nej už štípalo v nose.

Kedy jej to mám dať? Teraz? Potom?

,,Poď Spirit, ideme domov." zahľadel som sa za mužom ako uháňa preč.
,,Alebo ja pôjdem do hory a ty ju odnes domov," zamyslene som sa pozrel smerom, ktorým bola Brezová hora.
Hneď, ako to počul, sa začal vzpierať a nahnevane zaerdžal.
,,Dobre, dobre, tak ideme všetci domov." prekrútil som oči. Hneď prestal, otočil sa a vykročil.
,,Ale musíme ísť okolo lesa," upozornil som ho.
,,Musíme ísť rýchlo," zavrčal som skôr pre seba.
Chytil som ju okolo pása a silno som si ju k sebe pritisol, aby mi nespadla.
Hlava jej spadla dovnútra a jej chladné čelo sa oprelo o moju bradu.
Povzdychol som si a z kapsy som vybral fľaštičku.
Bradou som jej zaklonil hlavu a trochu tej zapáchajúcej tekutiny som jej nakvapkal do úst. Z toho smradu ma až naplo.

Ak jej to nepomôže, tak si ho nájdem a vlastnoručne ho zbijem. Prinajlepšom ho len zbijem...

➳➳

,,Prr." zastavil som Spirita na čistine, ďaleko od lesa.
Bolo na ňom vidieť, že už ide z posledných síl, keďže ideme už dosť dlho a ešte aj dosť dlho pôjdeme.
Slnko už začínalo zapadať a začínala byť čoraz väčšia zima. Zoskočil som do snehu spolu s ňou.
,,Vládzeš ešte kamarát?" pohladil som ho po nose. Zaerdžal a pohodil hlavou.
,,Ostali by sme na noc len neviem či to prežije." skúmal som ju pohľadom. Keď som sa na ňu zahľadel, jej pleť nebola taká biela ako predtým... chytala farbu. V očiach mi zasvietili iskričky nádeje.
,,Ostaneme." rozhodol som po chvíli. Jednou rukou som si odopol plášť, položil som ho do snehu a ju naňho. Potom som na zem položil sedlá a to moje som jej vložil pod hlavu a dekou, ktorú som mal pre seba, som ju prikryl.
,,Idem po drevo, poriadne ju stráž!" pozrel som na Spirira varovným pohľadom. Pohodil hrivou a postavil sa vedľa nej. Prikývol som a kráčal som do lesa. Teraz už živého, snehom pokrytého lesa kde nehrozil žiaden výpar z orchidei.

➳➳

S plnými rukami dreva som sa vracal do táboru. Keď som vyšiel z lesa, zastavil som a pozoroval som kone ako okolo nej chodili. Stále ležala.

Dúfal som, že by sa mohla prebrať.

Vzdychol som si a kráčal som k nim.
,,Dobrý chlapec.. aj ty." hodil som drevo na zem a potľapkal som ich po krkoch. Obom som dal po jablkách a sebe som tiež jedno vzal.
Konáre, ktoré boli mäkké a veľmi nasiaknuté vodou som naukladal do štvorca. Do štvorca som začal ukladať konáre do špicu a medzi ne som vopchal kúsok látky ktorú som mal v kapse.
,,Kde mám tie kamene?" hrabal som v kabele a obzeral som sa okolo seba či ich nezahliadnem.
,,Do pekla." zasyčal som a prehľadával som všetko o čom som vedel, žeby tam tie kamene mohli byť.
,,Jedno šťastie." vydýchol som keď som ich našiel v sedlovej kapse. Sadol som si na malú kôpku dreva k ohňu a začal som ich o seba búchať až pokým sa nechytila iskra látky.
Po dlhej dobe sa to konečne zapálilo a tak som sa aj s kôpkou dreva trochu odsunul a ponad dym som ju sledoval.

➳➳

Po chvíli som vstal a Spirita som prikryl jeho dekou a jej koňa som prikryl menšou dekou ktorú som nosil len tak pre istotu.
Potom som si späť sadol a hľadel som do plameňov.
Spomenul som si na to čo povedala..

,,Ale buď spadneme spolu alebo prejdeme spolu. Nikto si potom nemusí vyčítať, že ten druhý zomrel vďaka nemu."

,,Toto si budem vyčítať keďže som na teba nedal pozor. Mal som ťa ťahať radšej okolo, tak ako si povedala a vôbec by si tu teraz nemusela byť.. alebo.. my by sme tu nemuseli byť. No ty si na tom horšie ako ja..." vzdychol som si.
,,Do pekla." zavrčal som a hodil som konár do ohniska. Oheň zasyčal.
,,Som taký zaťatý blbec! Mal som ťa počúvať!" syčal som a chodil som okolo vatry s rukami položenými na hlave.
,,Tu ste..."
,,Do pekla!" schmatol som meč a hrot som namieril na muža čo nás vyviedol von z lesa. Uchechtol sa a sadol si na moje miesto.
,,Čo tu chceš?"
,,Nič. Vraciam sa domov."
,,Kde je... kráľ?"
,,Išli naokolo lesa."
,,Kde? Nevidno ich a ešte nás nestretli."
,,Z druhej strany, prišlo im to kratšie... ešte sa neprebrala?"
,,Hej, len spí." prekrútil som oči.
,,Fakt? Takže tá somarina čo som ti dal fakt pomohla?" uchechtol sa.
,,Čo?" natočil som k nemu hlavu a prižmúril som oči.
,,Nič, nič." vstal.
,,Ja ti dám nič!" chytil som ho pod krk za sveter a pritlačil ho k Spiritovi.
,,Kľud!" chytil mi ruku.
,,Ja ti dám kľud! Akú somarinu?!"
,,N-naoz-zaj nič!"
,,Padaj stadiaľ!"
,,Keď ma pustíš." mykol plecami.
,,Pustím!" pustil som ho a päsť mi vyletela. Trafila do niekde do boku tváre alebo nosa. Len sa skrčil a utekal ku svojmu koňovi.
,,Toto si nemal... Christoph."
,,Padaj!" hodil som za ním kus dreva.