Vojačka ✔️

XXXVII.

Keď som dopadla na zem, pod ťarchou môjho tela som si kľakla na koleno. Vydýchla som a pripravila si meč. Vstala som a nehybne som stála medzi stromami a hľadela som na dvoch mužov, sediacich pri ohni. Potiahla som nosom a pomaly som vykročila k nim.
Čižmi sa mi zabárali do čoraz hlbšieho snehu a do vlasov, ktoré mi vyčnievali spod kapucne padali obrovké vločky.
Keď som bola skoro pri nich, jeden z koní sa na mňa otočil a tým upútal pozornosť Morgana a Williama.
,,No tu si." kývol ku mne hlavou Morgan a stiahol plášť zo sedla vedľa neho aby som sa posadila k ohňu.
,,Morgan.." zamračil sa William.
,,Áno?"
,,Jej oči." vstal a začal sa hrabať v koženej kabele.
,,Vojačka." pristúpil ku mne Morgan a chytil ma za ramená.
,,Pusti ma, lebo to oľutuješ!" vytrhla som sa mu a rozbehla som sa k Williamovi. Vytrhla som mu z ruky fľaštičku.
,,Hej!"
,,Pšt!" uškrnula som sa a odstúpila od nich.
,,Daj mi to."
,,Nie a okamžite sa tam obaja postavte a ruky si dajte za hlavu." kývla som k sedlám.
,,Nie." povedal Morgan.
,,Nie? Mne nikto nebude odvrávať!" skríkla som a hrot meča som mu položila na brnenie. William ho chytil za rameno a potiahol k sebe. Ruky si dali za hlavy a uprene na mňa hľadeli.
,,Čo to je?" miešala som tekutinu.
,,Ehm.. nič.. môžeš sa napiť." mykol plecami William.
,,Hej?"
,,Uhm." prikývli obaja na raz.
,,Dobre.." otvorila som ju a pomaly som si fľaštičku prikladala k perám.
,,Ale je to také bez chuti.. trochu." prehovoril William. Trochu som ju odtiahla od pier a usmiala som sa na nich. Naklonila som ju a obsah som vyliala do ohňa.
,,Ups." priložila som si ruku na ústa a nahodila som šokovaný výraz.
,,Nie!" skríkol William.
,,Heh.. vy si myslíte, že som tak vedľa?" rozosmiala som sa.
,,Prečo si to vyliala?!"
,,Viem že to bol nejaký protijed."
,,Nie."
,,Nie, vôbec. Niečo ti poviem.. dobre?"
,,Uhm."
,,Celý čas ste ma klamali."
,,To určite." skočil mi do reči.
,,Neskáč mi do reči!"
,,Prepáč." prešľapoval.
,,Vy muži by ste nám vždy klamali, je tak?"
,,Nie."
,,Nie. Absolútne. Vy si myslíte, že my, ženy sme blbé? Vy do nás rýpete klamstvá a my vám to bereme."
,,Ukľudni sa."
,,Ja sa mám ukľudniť?! Ja?! Ja ti dám také ukľudni sa, že oľutuješ že si ma spoznal!"
,,Snažíme sa ti pomocť!"
,,Klamete mi! Vždy ste mi klamali! Odkedy som prišla na hrad. Vždy. Nebol deň kedy by ma klamstvo obišlo."
,,Preháňaš." zavrčal Morgan.
,,Nie, len sa snažíte zakryť pravdu. Vy muži ste v tom klamaní taký zohratý." zasmiala som sa.
,,Nemala si to vyliať.."
,,Toto, čo som teraz vyliala mi zatajovalo myseľ! Preto ste mi to dávali! Aby som nevidela pravdu!"
,,Teraz klameš ty."
,,Samozrejme. My sme vždy tie horšie. Vy si o nás myslíte, že aké sme my krehké, žeby sme si bez vás nedokázali poradiť.. ooh."
,,Prečo tu vyťahuješ také somariny?"
,,Lebo môžem." našpúlila som pery.
,,Dohodneme sa."
,,Nedá sa dohodnúť a aj keď hej, je neskoro."
,,Nikdy nie je neskoro."
,,Raz to neskoro musí prísť." žmurkla som.
,,Chceme ti pomôcť vojačka."
,,Nie, zase my klamete!"
,,Neklameme!"
,,Vidím to na vás, klamete mi jedna radosť. Snažila som sa byť vašou dobrou spoločníčkou, aby sme boli kamaráti. Chcela som cítiť aspoň chvíľu že som medzi svojimi. Vy ste mi to nedovolili."
,,Vždy si bola medzi svojimi."
,,Nie, nikto mi nikdy neveril. Ani ty Morgan a ani ty William."
,,Vždy som ti veril!" pokrútil neveriacky hlavou Morgan.
,,Ževraj vždy.. vy sa nikdy nepoučíte." otáčala som rukoväť meča v ruke a hľadela som na odlesky ohňa v ňom.
,,Ver nám."
,,Už nikdy nikomu z vás veriť nebudem. Nikdy. Snažila som sa byť dobrá k vám všetkým no toto je moje pravé ja. Nie to čo bolo predtým."
,,Toto niesi ty." urobil krok ku mne William.
,,Ja viem kto som a ďalšie klamstvo mi už nenahovoríš, neskoro."
,,Už som ti to povedal, nikdy nie je neskoro."
,,Aké by to bolo kebyže ten meč dám do ohňa a potom vás s ním prepichnem?" naťahola som ruku a plamene pomaly pohlcovali meč.
,,Čo?!"
,,Uvidíte za chvíľu."
,,Ty nás chceš zabiť?"
,,No, chcela som to urobiť potajomky ale už som sa prezradila takže áno, chcem."
,,Nie."
,,Áno. Budete cítiť bolesť akú ja."
,,To nemieš!"
,,Smiem všetko!"
,,Je to rozkaz! Okamžite ten meč z toho ohňa vytiahni!" zreval Morgan.
,,Pozrime sa, budú mi dávať rozkazy."
,,Áno, budeme!"
,,Ja som s rozkazmi skončila a s vami tiež."
,,Nie neskončila si s ničím."
,,Mlč už, nikoho tie tvoje názory nezaujímajú."
,,Zlož ten meč."
,,Samozrejme. No najprv si ho nahrejem."
,,Čo sme ti spravili?!"
,,Hovorím vám to tu celý čas! Klamali ste mi!"
,,Ja neverím, vždy si bola spoľahlivá, milá, bitkárka, vedela si si vydobiť svoje, no nikdy si nedokázala ublížiť niekomu z tvojích radov." krútil hlavou Morgan.
,,Hovorím ti, toto je moje pravé ja. Tamto bolo asi choré keď to robilo. Chcem sa pomstiť a začnem vami a potom pôjdem ďalej."
,,Nepôjdeš, len cez naše mŕtvoli."
,,No, veď hovorím že pôjdem ďalej." vytiahla som meč z ohňa a čepeľ vrhala slabé červené svetlo.
,,V žiadnom prípade."
,,Ale áno." usmiala som sa. Obaja sa zamračili, no nepozerali na mňa, ale za. Z nadvihnutým obočim som natočila hlavu a vtedy mi niekto priložil po hlave.