Vojačka ✔️

IX.

,,...uložíš ju do tej izby a nezaujíma ma, čo si o tom myslíš!"
,,Mama...!"
,,Žiadne mama, poď!"
,,Kde to.. kde to s-som?" rozlepila som oči a zahľadela do trámového stropu.
,,Pozri, prebrala sa!" povedal ženský hlas.
,,Och," vzdychla som a posadila sa. V hlave sa mi začalo krútiť a všetko ma bolelo.
,,Už si v bezpečí," povedala žena. Vedľa nej stál urastený mládenec, ktorý na mňa uprene pozeral.
,,Ako som sa s-sem... dostala?" postavila som sa na zem no nohy sa mi podlomili. Našťastie ma chytil.
,,Pozor," pokrútila žena hlavou a Troy ma posadil späť.
,,Ako som sa sem dostala?" zopakovala som.
,,Sedela si von v tej víchrici asi veľmi dlho a keďže si sedela pred naším domom, zobrali sme ťa dnu. Nemohla som ťa nechať umrznúť,"
,,Kedy ste ma našli?" pošúchala som si čelo.
,,Včera večer,"
,,Je ráno?" opýtala som sa prispato.
,,Áno," prikývla.
,,Kto ste?" oči sa mi samovoľne zatvárali a musela som vyzerať buď ako opitá, alebo ako keby som nespala týždne.
,,Ja som Nina a toto je Troy,"
,,Teší ma," vydýchla som.
,,A ty sa voláš ako?"
,,Ja.. neviem." zamrmlala som. Usmiala sa.
,,Asi si len dlho sedela von a nemôžeš si spomenúť,"
,,Asi áno," prikývla som. Troy stále na mňa uprene hľadel až mi to išlo na nervy.
Znovu som sa postavila na nohy. Tentokrát som to udržala a natiahla som sa po kapse.
,,Čo to robíš?" zhíkla Nina.
,,Čo by? Iba vám budem zavadzať,"
,,Nie, nie, nie! Pekne ostaneš tu! Troy!"
,,Čo?"
,,Pomôž jej a choď s ňou do tej izby! Ihneď! Ja musím ísť do mesta," povedala nahnevane. Niečo si zamrmlal a zobral mi kapsy.
,,Al.."
,,Žiadne ale," upozornila ma.
,,Poď." kývol hlavou.
Vzdychla som si, prikývla a pomaly som ho následovala. Vyšli sme po drevených, vŕzgajúcich schodoch, po malom balkóniku ktorý bol nad kuchyňou a zastali na jeho konci.
,,Tu," otvoril dvere do izby.
Bola malá, ale útulná.
,,Ďakujem," vzala som si kapsy, vošla do izby a sadla na posteľ. Troy stál medzi dverami ako socha. Odkašľala som si.
,,Potrebuješ niečo? Lebo ja nie, ďakujem,"
,,Prepáč," pohodil hlavou, zatvoril dvere a odišiel.
Nemo som sedela na posteli a hľadela von oknom.

Teraz... čo?

Môj život už nebude taký ako predtým. Musím sa čo najskôr niečoho chytiť a naučiť keďže okrem bojovania neviem dokopy nič...

Možno by som mohla ísť na hrad...

Alebo možno nie..

Ľahla som si a zatvorila som oči, možno sa mi podarí zaspať.

➳➳
O 2 DNI NESKÔR

,,Už si spomínaš ako sa voláš?" opýtala sa Nina milo, keď som sedela za stolom.
Vzdychla som si a ďalej čistila zemiaky.
Ponúkla som sa, že keď chcú aby som ostala, budem pomáhať.
,,Hm?" usmiala sa.
,,Cateleya," falošne som sa na ňu usmiala.
,,Jej, pekné a neobvyklé," znovu sa usmiala.
S falošným úsmevom som prikývla.
,,Ďakujem,"
,,Mohla by si nám o seb... alebo nie. Povieš nám niečo o sebe až keď príde Eduard,"
,,To je kto?"
,,Môj muž," zase sa usmiala. Prikývla som a podala som jej misku so zemiakmi.
,,Je vojak."
,,Ako?" vyletelo zo mňa a Nina sa asi až zľakla.
,,Stalo sa niečo?"
,,Ale nie," pokrútila som hlavou rýchlo..
,,Naozaj?"
,,Naozaj." prikývla som. Taktiež zamyslene prikývla a do vnútra vošiel Troy s kopou dreva v rukách. Položil ho k peci a sadol si za stôl oproti mne.
,,Musíš počkať." povedala Nina.
,,Uhm." očkom pozrel na mňa a ja som mala chuť opýtať sa, čo, do bohov, toľko zazerá.
,,Je tam ešte dosť dreva?" opýtala sa Nina otočená chrbtom k nám.
,,Nie, pôjdem do lesa."
,,Dobre."
,,Pôjdem tiež." navrhla som sa a Troy na mňa zazrel s vyvalenými očami.
,,Cateleya, to nemyslíš vážne." uškrnula sa.
,,Hej, prečo nie?" nechápala som.
,,No dobre. Len neviem či budem mať toľko jedla..."
,,Pôjdem kúpiť.."
,,Za čo?"
,,Za zlatky predsa." vstala som že pôjdem do izby.
,,Čo si povedala.. za... zlatky?" vyvalila oči.
,,No... hej."
,,Odkiaľ más zlatky?"
,,Som so Severu predsa." toto už nezakryjem. Vybehla som po schodoch a rýchlo som za sebou zatvorila dvere.

➳➳

,,Mama ja som ti hovoril že nám niečo tají." začula som keď som chcela otvoriť dvere.
,,Už si to myslím aj ja. Zlatky majú predsa len z hradu! Otec je na hrade a pozri kde bývame a ani zlatky nemáme."
,,Čo keď je zo šľach..."
,,Tu sú." skočila som do reči a robila som sa, že som nič nepočula.
,,Oh..." usmiala sa Nina a pozrela na Troya.
,,Pôjdem čím skôr, Troy počkaj ma prosím." prehodila som si plášť cez plecia.
,,Troy choď tiež." hodila po ňom Nina kožuch.
,,No dobre."
,,Netreba." pokrútila som hlavou ale Troy už stál pred dverami. Prekrútila som oči a išla som za ním.

➳➳

,,Kam ideme?" podbehla som aby som ho dobehla.
,,Musíme ísť na nádvorie. Tu nič nekúpiš, hlavne v takomto počasí." pohodením ruky ukázal na nebo. Prikývla som.
,,Môžem sa ťa niečo opýtať?" ďalej hľadel pred seba.
,,Áno."
,,Kto si?"
,,Cateleya, dievča zo Severu." mykla som plecami.
,,To viem ale.. čo robíš? Prečo si tu?"
,,Ja... nechcem to nikomu hovoriť."
,,Princezná?"
,,Nie! Bohovia chráňte! Vieš o tom že na Severe nie je žiadna princezná?"
,,Aha.. no to je pravda. Tak kto potom si ak nie princezná?"
,,Sľúb mi, že to nikomu nepovieš."
,,Tak to by sme asi nemali ísť cez mesto."
,,Poviem ti to potom keď pôjdeme po drevo."
,,Nezabudneš?"
,,Nezabudnem."

➳➳

,,Zober čo potrebuješ a pôjdeme." povedal keď sme zastavili pri stánku s pečivom.
,,Dobre." otvorila som kabelu a vytiahla z nej kožené vrecko v ktorom som mala zlatky a strieborňaky.
,,Načo takú veľký kabelu?"
,,Uvidíš." pristúpila som k stánku a zobrala som tri chleby. Vyzerali, že sú čerstvé, keďže boli zabalené v hrubých šatkách.
,,Slečna, za tú zlatku môžete ešte jeden." povedala žena ponorená vo vlnenom červenom šále. Mala čiernu baranicu, hrubý hnedý kabát a červené líca.
,,Och.. dobre. Vďaka." prikývla som a zobrala som ho. Otočila som sa a kráčala som k žene s troma deťmi sediacimi v snehu. Rozlomila som chlieb a podala im ho.
,,Pani ďakujeme veľmi pekne!" vzala mi ruky do tých jej a pobozkala ich. Hneď som ich vytiahla z jej zovretia a odkráčala som za Troyom, ktorý vyjavene hľadel na deti, ktoré sa asi jedla pekne dlho nedotkli, nie to najedli.

➳➳

,,Pôjdeme pozrieť aj ta..."
,,Pozor." stiahol ma k sebe Troy. Zapotácala som sa, ale tým, že mi zvieral ruku nad lakťom som to ustála. Chcela som niečo vyšteknúť, no okolo práve prechádzala kráľovská rodina a ja som im vošla do cesty.
Jeden záves na koči bol odtiahnutý a za ním bola pekná, chlapčenská tvár.
Princ. Naše pohľady sa stretli. Ale našťastie ma nespoznal. Teda dúfam, že tá kapucňa, ktorú som mala celý čas na hlave tomu zabránila.