Vojačka ✔️

LXVIII.

,,Tu sa utáboríme."
,,Dobre." prikývla som a zoskočila som zo sedla. Chaol nejakú tú chvíľu kráčal vedľa a tak sme sa striedali. Tma pomaly pohlcovala všetko. Chaol sa vydal hľadať drevo a ja som chystala jedlo. Chvíľu som sedela na sedle na zemi, keď sa z lesa ozval buchot. Hneď som spozornela. Za hlukom pomaly plávali nadávky a Chaolov hlas.
,,Chaol?"
,,No?" odkričal.
,,Nič len či si to ty."
,,Hej som." vyšiel kuľhajúc z lesa.
,,Čo si robil?"
,,Bol tam konár a asi som si vykrútil kotník."
,,Už len to nám chýbalo."
,,Ale to bude v poriadku." hodil drevo na kopu na plášť.
,,Raz hej."
,,Podaj mi kamene."
,,Na." hodila som mu ich a pripravila som si miesto na spanie.
,,Zober si sedlo, ja spať nebudem."
,,Prečo má berieš ako ženu?"
,,Lebo si žena?"
,,Myslím slabú ako ženu. Aj keď ženy slabé nie sú..." zamyslela som sa.
,,Ja som nepovedal že si slabá. Prežila si si toho viac ako ja." uchechtol sa.
,,Tak ma nechaj mať stráž. Neveríš mi. Stále mi neveríš."
,,Verím."
,,Neveríš. Vidím to na tebe ako sa na mňa pri niektorých situáciách pozeráš. Akoby som ťa mala zradiť."
,,Nikdy som si nemyslel, že by si ma zrad..."
,,No nedávno keď sme odišli z Juhu si povedal niečo iné, ale to je jedno. Mám stráž a nezaujíma ma, čo si o tom myslíš."
,,Dobre." zasyčal nakoniec.

➳➳

,,Príde mi to divné." prerušila som praskanie dreva v ohni. Hoci bolo mokré, pomaly schlo a horelo.
,,Čo?"
,,To ticho všade naokolo. Celý deň sa nič nestalo. Aspoň raz by tu mala preletieť alebo zahúkať sova. No nič. Cez deň som ledva videla jedného vrabca."
,,Možno sa niečo deje. Tam... niekde."
,,A blíži sa to tu."
,,Uhm,"
,,Nemuselo by."
,,Tiež si myslím." fúkol do ohňa a iskry vyleteli do vzduchu a dym zmenil smer.
,,Idem prikryť koňa." vzala som deku a kráčala som k stromu. Hodila som na neho deku a lanom som ju previazala cez koňa aby nespadla. Dala som mu zopár jabĺk a odkráčala som späť.
,,Ale určite sa niečo bude diať." ukázal na oblohu. Bola jasná ako nikdy predtým a zo západu išli tmavé mraky.
,,Podľa mňa... hm... nič." pokrútil som hlavou. Vytiahol mapu a začal po nej jazdiť prstom.
,,Zajtra budeme v Crowne. Ostaneme tam na noc a ráno pôjdeme ďalej. Odtiaľ už hory nie sú tak ďaleko, budeme tam raz dva. Nakúpime nejaké veci a pripravíme sa."
,,Dobre." prikývla som a naspäť ju odložil.

➳➳

,,Chaol?" zašepkala som. Ani ho netrhlo a ďalej chrápal ako medveď. Vstala som a zahľadela som sa do tmy, odkiaľ sa ozvalo zaerdžanie. Vytiahla som dýky a pomaly som vykročila. Vlasy mi padali do tváre pri zdvíhajúcom sa vetre.

➳➳

Čo to, do pekla, je?

Prižmúrila som oči a zamerala som sa na svetielko v diaľke, odkiaľ sa ozvalo ďalšie zaerdžanie. Rozbehla som sa a opatrne som stúpala. Skryla som sa za najbližší strom a počúvala som mužské hlasy. Obidve postavy mali čierne kapucne.
,,Budeme sa od nich držať čo najďalej." povedal jeden. Zamračila som sa a rozbehla som sa ku koňom medzi stromami. Bežala som v tieni až som pri nich zastavila. Na podsedlovke bol erb Juhu.
,,Ukážeme sa im až keď sa budú vracať. Kráľ by..."

Do pekla!

Dupla som nohou keď sa zdvihol vietor a tak som nič nepočula. Začal pískať, zhadzovať sneh a kone sa pomrvili.
,,Idem ich odsedlať." vykročil muž smerom ku koňom. Poriadne som sa rozbehla a nalepila som sa na koreň stromu. Ruky aj nohy sa mi šmýkali no nakoniec som sa vyšplhala medzi ihličie.
Muž zastavil podo mnou a začal odsedlávať. Vietor znova zapískal. Postavila som sa na konár v nádeji, že sa mi podarí vyjsť o kúsok vyššie, keďže muž bol dosť vysoký na to, aby si všimol, že niečo nad ním sedí. Nohu som zdvihla a koleno položila na konár vo výške môjho pásu. Druhou som sa odrazila a vyhupla. So spodného konara, ktorý sa odrazu kolísal, spadol sneh.

Došľaka!! Nepozeraj sa tu! Ne-po-ze-raj!

Pozrel. Tmavé oči ma prebodli a ruka mu padla na rukoväť. Hlavou sa mi prehnalo milión nadávok. Muž pomaly zložil ruku z rukoväte a zdvihol ju, akoby naznačoval, že nechce útočiť.
Nerozmýšľala som. Trhlo ma a skočila som na konáre druhého stromu, ktoré mal prepletené so stromom na ktorom som čušala. Muž stál na mieste a ten druhý na neho od ohňa hľadel. Zoskočila som z obrovskej výšky. Takej, ktorú som ani sama nečakala. Mávala som okolo seba rukami až som dopadla a nohy sa mi podlomili. Okamžite som urobila kotúľ a vyškriabala som sa na nohy. Neobzerala som sa a utekala som preč.
Zadychčaná som dobehla do tábora, kde Chaol ďalej chrápal a z diaľky išlo sivo. Vietor fúkal ako diví a začínalo pomaly snežiť. Obrovské vločky padali do ohňa a tým ho pomaličky hasili. Mraky už boli pomaly nad nami. Veci som poskladala do káps, koňovi som dala ešte jednu deku a priviazala som ju všade kde sa dalo.
,,Chaol. Chaol!"
,,Hm?"
,,Vstávaj."
,,Prečo?" pretrel si oči a zahľadel sa na mňa.
,,Pre toto." ukázala som prstom.
,,A bohovia." zamrmlal a rýchlo vystrelil na nohy.
,,Snežná búrka ako sa patrí." uškrnula som sa.
,,Pôjdeme na stromy. Medzi tým ihličím taká zima nebude."
,,Súhlasím." vyhodila som dve hrubé deky aj s plášťom a lanom na najnižší konár a potom som sa vyškriabala za nimi. Chaol sa usalašil na strome oproti. Jednu deku som si dala pod zadok a priviazala som si nohy aby som nespadla a potom aj pás. Plášť som si prehodila na plecia tak ako aj deku. Šatku a masku som si dala na tvár a na hlavu kapucňu.
,,Ak to ustane, vydáme sa na cestu." zakričal Chaol. Prikývla som a oprela som sa o strom. Nebudem predsa spať keď neďaleko sú muži od kráľa z Juhu a možno nás chcú aj zabiť. Ktovie.

Predsa len mi neverí a bojí sa. Bojí sa mňa.

Usmiala som sa a hľadela som do tmavých mrakov.