Vojačka ✔️

XVIII.

O 3 MESIACE NESKÔR

Morgan za mnou chodil každý deň. Neviem čo to do neho vošlo, ani prečo za mnou stále chodil, ale bola som rada, že som sa mala cez väzeňské dvere s kým rozprávať.
,,Žiješ?" ozvalo sa spoza dverí.
,,Bohomžiaľ. " prikráčala som k dverám.
,,Chce ťa videť kráľ." odomykal celu.
,,Si na mňa spomenul?" vzdychla som si.
,,Si rada nie?" otvoril a zahľadel sa na mňa.
,,Chcela som v kľude umrieť ale kráľ mi nedá pokoj, tak budem ešte musieť žiť." stála som pred ním a nastavila som ruky aby mi ich spútal.
,,Čo?"
,,Spútať, nie?"
,,Načo? Verím ti že by si neušla."
,,No.. ja čakám."
,,Nie, poď."
,,Nepôjdem pokiaľ moje ruky nebudu spútané."
,,Ja ti hovorím, že nie!"
,,Tak nech kráľ príde tu."
,,Svätí bohovia." vzdychol si.
,,No." prikývla som a spútal mi ruky.
,,Posledný krát."
,,No.. zrejme nie, keďže neviem ako dlho tu budem."
,,Ty si iné čislo." pokrútil hlavou.
Viedol ma chodbou a spoza väzeňských dverí sa ozývali náreky. Nemohla som to vydržať a tak som pridala do kroku. Morgan to pochopil a tiež pridal.

➳➳

,,Čo si myslíš že odo mňa bude chcieť?"
,,Povedal by som ti to kebyže to viem."
,,Naozaj?"
,,Hej. Si jediné dievča v hrade s ktorým sa takto úprimne rozprávam.. a som rád, že si tu aj keď si tu prišla takým spôsobom.."
,,Snažím sa na to zabudnúť, aj keď sa mi to nepodarí a bude ma to sprevádzať navždy ale stalo sa. Je to za mnou a konečne mám strechu nad hlavou a nemusím sa ponevierať."
,,Mala si prísť skôr. Ako slúžku by ťa istotne zobrali."
,,Ale ja som slúžka byť nikdy nechcela. Je mi to prosti srsti."
,,Ani mne ich robota nejako nevonia, ale v niektorých prípadoch mám pocit, že ich robota je lepšia ako tá moja alebo respektívne už naša."
,,To je pravda, ale volím byť von a ohánať sa mečom ako čuchať koberce a chodiť z jednej strany na druhú."
,,A skákať ako pískajú."
,,Presne tak."

➳➳

,,Tak poď." vojaci otvorili jedno krídlo obrovských dvojkrídlových dverí. Hneď ako sme vošli sme sa poklonili. No ja som iba sklonila hlavu keďže moje rebrá neboli v najlepšom poriadku.
,,No tu ste." zdvihol pohľad od obrovskej mapy.
,,Prečo je spútaná? Povedal som aby si jej putá nedával."
,,Nechcela výjsť z cely a sama ich chcela."
,,Je tak?" pozrel na mňa.
,,Áno," prikývla som.
,,Tak jej to daj dole." kývol rukou. Potom dal pokyn a Morgan odišiel.

➳➳

,,Rozmýšľam nad tým, že ti skrátim trest alebo ho zruším. Za čo by sa ľudia vzbúrili keďže hovoria, že si diabol.." pozeral sa von oknom. Nadvihla som obočie.
,,Mohla by si nám ukázať čo vieš a potom by som pouvažoval."
,,Vaše veličenstvo, je mi to ľúto ale nemôžem."
,,Prečo?" nadvihol obočie a v páse sa na mňa otočil.
,,Moje rebrá mi to nedovoľujú."
,,Do pekla.." poškrabal sa na brade.
,,Ale hneď ako bude možné tak.."
,,Tak povieš strážnikovi aby ťa odviedol ku mne alebo.. pošlem po teba vojaka a ty mu povieš ako na tom si."
,,Dobre." prikývla som.
,,Ale ešte by som niečo potreboval.."
,,Počúvam."
,,Je to dlhá doba, ale ako?"
,,Nechápem."
,,Ako si sa dokázala po toľkých ranách postaviť a zlomiť vojakovi nos?" fascinovane na mňa díval.
,,Neviem, asi som sama sebe potrebovala dokázať, že už som si prešla horšími vecami a toto ma nemôže premôcť a musím bojovať. Aj keď som chcela zomrieť hneď ako ma hodili do väznice tak som to nevzdala."
,,Nevzdala si to.. celé noci som nespal a rozmýšľal ako? Nešlo mi to do hlavy keďže nikto toto ešte nedokázal a to tu boli takí muži, že naši vojaci sa ich báli vyviesť von. Myslel som, že Woods ti dá ešte aspoň pätnásť rán alebo viac. Keď dal šesť a videl som tvoju tvár tak som myslel, že ťa to skolilo. No ty nie, ty ešte zlomíš vojakovi nos." na konci sa pousmial. Pozrela som sa von oknom. Vládla jeseň a slnko vrhalo teplé lúče. Pousmiala som sa a nenápadne som sa posunula na lúč, aby ma zohrial. Slastne som sa usmiala a vydýchla som. Bol to krásny pocit po troch mesiacoch výjsť na slnko. Pozrela som sa na kráľa a kráľovná mu niečo šepkala.
,,Priala by si ísť von?" opýtala sa nakoniec a mňa vyrušila zo zamyslenia.
,,Ehm.. ja.. nie.." zaklamala som.
,,Vidím na tebe že áno." usmiala sa a pozrela na svojho manžela. Ten len prikývol a kráľovná sa usmiala.
,,S akým vojakom tu si?"
,,M-Morgan."
,,Dobre. Zavolaj na neho." povedala kráľovi.
,,Morgan!" zakričal a mne zaľahlo v ušiach. O chvíľu vošiel.
,,Áno?" poklonil sa.
,,Vezmi túto.." pozrela na mňa a chcela vedieť meno. Pokrútila som hlavou.
,,Vezmi túto dievčinu von a poprechádzaj sa s ňou v záhrade."
,,Ako si želáte." podišiel ku mne. Spolu sme sa poklonili a kráčali sme von.

➳➳

,,Takže ideme do záhrady hej?" zaštebotal veselo. Len som prikývla.
,,Dúfam, že ti nemusím dávať putá." zasmial sa.
,,Môžeš."
,,Nemám ich." mykol plecami.
,,Škoda."
,,Ani nie."
,,Mohla by som ťa o niečo požiadať?"
,,Hm?"
,,Neviem bojovať no a.."
,,Že nie?" rozosmial sa.
,,Nie, len trochu ale inak nie."
,,Neverím." uškrnul sa. Prekrútila som oči.
,,No a potrebujem od teba, že ak budem v poriadku... aby si ma naučil bojovať."
,,To by som mohol." usmial sa.
,,Hej?"
,,Uhm aj keď by si mohla poprosiť niekoho skúsenejšieho."
,,Nikomu neverím."
,,Tak teda fajn." prikývol.
,,Ďakujem. Ako dlho si tu?"
,,Ako vojak?"
,,Uhm."
,,Fuu štyri roky, zachvíľu päť."
,,Od šestnástich?"
,,Od pätnástich."
,,Prečo tak skoro?"
,,Nemal som kde bývať."
,,Ako to?"
,,Poď, sadneme si." ukázal na hojdačku zavesenú na konári obrovského javora.
,,Ak sa o tom nechceš rozprávať tak.."
,,Potrebujem to už niekomu povedať pretože chcem na to zabudnúť."
,,Tak?"
,,Mojich rodičov zabili keď som mal päť."
,,Ou.." zakryla som si ústa a ľutovala som, že som sa vôbec niečo opýtala.