Vojačka ✔️

LXXIII.

,,Ďalej musíme ísť bez koní, cez ten chodník neprejdú."
,,To ich akože teraz necháme tu?"
,,Nemáme na výber." hodil po mne lano, ktoré som si mala uviazať okolo pásu. Zo strmín sa ozýval buchot zvonov, ktoré slúžili alebo slúžia na varovanie počas vojny, že sa blíži nepriateľ. Vždy pri nich niekto počas vojny bol. No teraz to slúži ako varovanie pre nás, žeby sme sa mali odtiaľ spratať skôr, ako by sa naše lepky mali rozraziť na kameňoch, obrusených vetrom dole v rokline.
Pred nami bol úzky chodník, ktorý sa pomaly rozpadával. Pod ním nebolo nič, len spad.
,,Nemali by sme tu ostať? Zachviľu bude tma."
,,Poď. Nájdeme si jaskyňu." potiahol za lano a tým ma myklo. Mala som ho okolo pásu a Chaol tiež. Pre prípad, žeby niekto z nás mal spadnúť.
,,To bude zázrak keď prejdeme na druhú stranu."
,,To hej."
,,Myslíš že kone zíjdu do lesa? Keď už sme tak vysoko?"
,,Postarajú sa o seba. Teraz hlavne poď." znovu trhol lanom a stála som na kamennom chodníku. Okamžite som sa chytila kamennej steny po mojom ľavom boku. Hneď ako som urobila krok, kamienky z okraja spadli a padali pekne dlho.
,,Drž sa pri mne a nepozeraj sa dole. Len pod nohy."
,,Viem čo mám robiť."
,,Len ti hovorím."
,,Aj ja ti len hovorím." kapsu som si z pravého boku prehodila na ľavý, aby ma náhodou neprevážila.
,,Neviem ako dlho takto pôjdeme."
,,Nechcem vedieť ako dlho pôjdeme."
,,Ak niečo tak mi povedz."
,,Dobre."

➳➳

,,Drž sa." zavrčal a zaprel sa nohou. Chytila som sa výklenku a taktiež som sa zaprela nohami. Vietor do nás zatlačil a zhadzoval skali.
,,Chaol." povedala som do vetra a hlavu som mu zatlačila k stene.
,,Ďakujem." zafunel keď mu okolo hlavy zhora preletela špicatá skala. Vzdychla som a potlačila som ho aby pokračoval. Vietor mi zhadzoval kapucňu a plášť mi vial až nad hlavou. Žmúrila som do silného vetra, ku ktorému sa pridalo sneženie a šľahalo mi aj cez masku do tváre.
,,Dávaj si pozor aby sa ti nešmyklo. Hlavne teraz." ukázal na zákrutu, ktorou sme sa potrebovali dostať vyššie.
,

,Pozor." sykla som keď sa mu šmykla noha. Vietor sa nám teraz zaprel do chrbtov a neovladateľne nás tlačil vpred. Chytala som sa vytŕčajúcich skál, aby ma vietor nezhodil dolu.

➳➳

,,Chaol, ja už nemôžem." vzdychla som.
,,Poď. Už len trochu." ukázal na rozšírujúcu sa cestu.
,,Koľko je hodín?"

Naozaj by ma zaujímalo ako dlho sa takto vlečieme stenou hory.

,,Už po šiestej."
,,Koľko? Veď o piatej sme zišli z koní!"
,,Ten vietor nás len spomaľuje. Teraz pridaj, nájdeme jaskyňu kde prespíme, lebo takto sa nedožijeme ani polnoci."
,,Tak sa modli aby tu vôbec nejaká bola." zavrčala som, no moje slová odniesol vietor.

➳➳

,,Máš niečo?" povedala som z nádejou v hlase. Hneď po tom, ako sme sa dostali na lúku v žľabe medzi horami, sme sa rozdelili a hľadali jaskyne.
,,Nie." položil si dlane na tvár vyšľahanú vetrom. Aj on mal šatku na tvári, ktorá aspoň trošku pomohla.
,,Musíme niečo nájsť Chaol!" zafunela som.
,,Viem." znova vykročil a nasledovala som ho. Orientovali sme sa len zrakom, ktorý nám bohovia vedia ako v tme neslúžil. Spoza mrakov sa našťastie vynoril mesiac a jeho jas sa odrážal od snehu takže sme mali aspoň nejaké svetlo. Sneženie bolo trochu kľudnejšie, no vietor stále rovnako silný. Zhadzoval ma z mojich slabých nôh na skaly a z očí sa mi hrnuli slzy z toho, aký bol ostrý a nemilostivý.
,,Pomôž mi odvaliť tento kameň." nakázal. Prikývla som, ruky som si vytiahla spod pazúch a zaprela som sa. Kameň sa po chvíli pohol a za ním sa objavila čierna diera. Od radosti som takmer skríkla. Chaol po chvíli zapálil fakľu a konečne som sa mohla ohriať.
,,Niekto tu pred nami bol." ukázala som na drevo naukladané popri stene a urobený táborák.
,,Asi hej." boli sme hlbšie v jaskyni a tam sme sa zložili. Založili sme táborák a upiekli si mäso.
,,O chvíľu prídem." niečo ma lákalo hlbšie do jaskyne hoci som ta ísť nechcela. Vzala som stále horiacu fakľu a vykročila som. Nohy sa mi klepali od strachu. Od strachu z tmy... a aj tak som išla ďalej.
,,Dobre." prikývol a hľadel na škvariace sa mäso. Na tmavé steny dopadlo svetlo fakľe. Po chvíli, keď som sa celá ocitla v tme a už som nevidela ani Chaola som stúpila na niečo zaoblené. Zamračila som sa a pozrela som sa na zem. Mala som pod ňou kosť. Preglgla som a začala som sa obzerať. Do ruky som si vzala dýku a bola som ostražitejšia. Hľadela som sa steny a o chvíľu sa na nich objavili biele škrabance. Dlhé od palca k lakťu. Srdce sa mi rozpumpovalo a dych sa zrýchlil. Ďalšie kosti. Dolámané, vyschnuté a zaschnuté krvou. Všetky boli bez drene. Vyžrané do poslednej omrvinky. Čím ďalej som bola, tým bolo na stene viacej škrabancov, zaschnutej krvi a kostí. Sem tam aj chumáče srsti, kopytá a pazúry. Pomaly som kráčala ďalej keď sa predo mnou objavila zákruta. Pritisla som sa ku stene a pozrela som sa na odraz v dyke spoza rohu. Fakľa osvetľovala veľkú guľu. Obrovskú, ktorá bola ku mne chrbtom. Vyvalila som oči a pomalými krokmi som sa vydala preč, po chvíli som sa rozbehla čo mi nohy stačili.

➳➳

,,Okamžite to musíme zahasiť a odísť."
,,Prečo?"
,,Je tam medveď."
,,Doriti! Ale veď spí nie?"
,,Hej aj bude keď zacíti mäso." nahádzala som všetko späť do kapsy a čakala na Chaola. Spolu sme potom znovu zavalili jaskyňu skalou a hľadali si ďalšiu. Zuby mi drkotali a posledné teplo zo zhasnutej fakle som sa pokúšala vstrebať.