Vojačka ✔️

XXII.

,,Tak vojaci toto je náš nový lukostrelec. Je to síce dievča, ale za to sa vie perfektne biť. Čo ste istotne videli dnes." pozrel na mňa a ja som kývla hlavou na pozdrav. Bolo na mňa namierených viac ako desiatky pohľadov obrovských mužov v uniformách.
,,Dúfam, že ju prímete a istotne môže naších lukostrelcov niečo naučiť ba aj vojakov. Takže neodporúčam vám si z nej uťahovať. Sami viete, že dokázala zabiť sama všetkých väzňov, čo sa ešte nikomu nepodarilo." dopovedal a do jedálne vbehli slúžky a na stôl začali ukladať taniere so zemiakovou kašou a nejakým mäsom.
,,Sadni si niekde a najedz sa." povedal už tichšie.
,,Ďakujem." prikývla som. Kráčala som pomedzi stoly a obrezala som sa za nejakým voľným miestom.
,,Poď tu." ozval sa hlas vedľa. Otočila som hlavu. Pri dlhom stole sedeli mladý vojaci. Zahryzla som si zvnútra do líca.
Prekročila som lavičku a posadila som sa. Slúžka predo mňa položila tanier a ja som sa pustila do jedla.
,,Ako sa voláš?" opýtal sa vojak oproti mne.
,,Ehm, nemám meno."
,,Čo?" zasmial sa. Jeho ryšavé vlasy mu padali do tváre a sivé oči mu od pobavenia svietili. Bezcitne som na neho pozrela a pery som stiahla do tenkej čiarky.
,,Oscar! Kľud... počul si čo povedal princ a sám si to videl čo spravila. Nechceš aby sa niečo také zopakovalo." drgol do neho vojak vedľa neho.
,,Nemá právo ma zabiť." uchechtol sa.
,,Čo ty vieš?" položila som na stôl vedľa svojho taniera tú moju povestnú dýku.
,,Daj dole tu dýku." povedal vojak vedľa mňa.
,,To by si neurobila." povedal posmešne ryšiak Oscar.
,,Zrejme ma nepoznáš." sladko som sa usmiala. Nohu som si počas sedenia vyložila na lavičku a do čižmy som si vložila dýku. Vstala som, prekročila lavičku a s mäsom v ruke som kráčala preč. Cez hlavu som si prehodila kapucňu, keďže vojaci po mne hádzali pohľady a najradšej by som zmizla.
Vyšla som von a nadýchla som sa príjemného chladného vzduchu. Namierila som si to do stajní prezrieť si tie ich slávne, vytrvalé kone. Otvorila som vráta a ovialo ma teplo. Zatvorila som za sebou dvere a predo mnou sa zjavil princ.
,,Prepáčte." uhla som sa, keďže som do neho skoro nabúrala.
,,Kam ideš?"
,,Chcela som si pozrieť kone."
,,Uhm." obišiel ma a vyšiel von. Mykla som plecami a prechádzala som sa pomedzi kone.

➳➳

Keď som sa po nejakej tej dobe dostala von, zahliadla som pri strážnici Eduarda s tým ryšiakom z jedálne. Zrejme ma žaloval. Vzdychla som si a vydala som sa k nim.
Zastavila som vedľa Eduarda a Oscar po mne hodil očkom.
,,Ja teda idem."
,,Dobre." prikývol Eduard. Oscar sa otočil a vošiel do strážnice.
,,Ja?"
,,Uhm.. práve ťa pochválil za tvoju odvahu."
,,Čo?"
,,No vieš... tu na hrade dýku na stôl vyložiť nesmieš. Neviem ako to je u vás."
,,No u nás to bolo všetkým jedno."
,,No tak vidíš. Tu nie. Neviem koľlí to videli okrem Oscara a tých čo sedeli okolo, ale povedal, že ak sa to zopakuje tak budeš mať po srande."
,,Ale prečo?"
,,Pozri, všetko sa tu šíri ako poplašná správa.."
,,To je rýchlo či pomaly?"
,,Dosť rýchlo."
,,A čo je na tom?"
,,Dýku alebo nejakú bojovú zbrať smie na stôl vyložiť iba kráľ. Nikto iní a tým, že si ju vyložila tak si sa, dalo by sa povedať, postavila proti kráľovi."
,,Och.. kde som sa to dostala?" vzdychla som si a vykročila som preč.
,,Nevedela si to, no teraz to už vieš a dúfam, že sa to nezopakuje." ozval sa z koňa s ktorým ma dobehol.
,,Oni. Provokujú."
,,Tak to povedz.. komu.. hmm.. princovi napríklad."
,,Ale princovi." prekrútila som oči.
,,Vojaci princa počúvajú ako kráľa. Majú z neho rešpekt."
,,To všetci vojaci pred každou kráľovskou rodinou."
,,Okrem teba." zasmial sa. Mykla som plecami.
,,Tak poď." zastavil koňa.
,,Pôjdem pešo. Chcem sa poprechádzať."
,,Mám ti teda doniesť veci do hradu?"
,,Ja ich potom odnesiem. Ale ďakujem."
,,Tak fajn." popohnal koňa a o chvíľu zmizol. Kráčala som zasneženým mestom. Taku krásu som dlho nevidela. Zo striech sa k zemi ťahali lesklé cencúle, po uliciach behali deti a ohadzovali sa snehom.

Závidím im ich detstvo. Kiežby som tiež také mala.

Bola zábava ich pozorovať ako sa na seba smejú, stavajú snehuliakov, zhadzuju zo striech cencúle, kreslia konármi do snehu, púšťajú sa na vreciach naplnených senom dole mestom. Toto je detstvo. Nie to, čo som mala ja.

Flashback

Bývala som v stajni pri koňoch v krčme od malého mala. Vyhadzovala som obsah vedier do ktorých sa vykonávala potreba. Krčmárovi bolo jedno že mám päť, hlavne že mal kto robiť a hlavne že nemusel platiť. Keď som mala osem, už som to nezvládala. Odišla som bez ohlásenia a zastavila som sa až s omrzlinami na nohách pri veľkej kovadline, vedľa ktorej horel oheň. Zasnívane som sa doň pozrela a natiahla k nemu ruky.
,,Hej!" skríkol hromový hlas. Vyľakane som odskočila od ohňa a spadla som do snehu. Začala som cúvať, ruky ma nevysvetliteľne boleli a kováč ku mne kráčal. Plakala som od bolesti na rukách. Zdvihol ma do výšky a zahľadel sa mi na ruky.
,,Bohovia." vzdychol si a niekam ma niesol. Ďalej som od bolesti plakala. O chvíľu zastavil pred dverami iného domu a zaklopal. Otvoril mu starší muž.
,,Čo sa stalo?"
,,Popálila si ruky." mykol hlavou.
,,Och, daj mi ju a môžeš ísť."
,,Vrátim ju."
,,Kam?"
,,Krčmárovi."
,,N-n-nie! P-pro-prosím! Tam ni-e!"
,,Ale áno. Myslíš, že bude šťastný keď ťa nájde inde ako v krčme? Pôjde za kráľom a ten ma dá zbičovať za to, že som mu ukradol decko." odvrkol.
,,Ja tam nechcem i-ísť!"
,,Čuš." ohrnul nosom a vošiel do domu. Posadil sa za stôl a čakal kým mi niečo urobia s rukami.

➳➳

Neskôr ma znovu vrátil krčmárovi, ktorý ma pekelne zbil. Plakala som ďalšie dva dni od bolesti.

Nikto ma nezachráni.

➳➳

Ďalších niekoľko rokov som trčala u neho až som začala ľutovať, že som sa niekedy narodila, aj keď to nebola moja vina ale tých, ktorí ma opustili.
Jedného dňa prišiel moment, na ktorí som čakala odkedy som sa ku krčmárovi dostala! Kráľovstvo napadlo iné kráľovstvo a krčmára zabili. Nebola som nadšená z toho že nás napadli, ale bola som rada, že ten človek dostal to, čo si zaslúžil. Naďalej som bývala v pomaly chátrajúcej krčme ktorá padala do zabudnutia a niekde v meste dal niekto postaviť druhú.
Jední nemaju čo do úst a druhí stavajú krčmi.
Vtedy som sa skamarátila s Kaylou. Nevedela kde bývam, kto som, ale kamarátili sme sa spolu. Bola mi ako sestra ktorú som nikdy nemala, no pre ňu som bola slúžka, ona kradla, ja som trpela.

End of flashback